Všetko čo sa týka Vysokých Tatier, od histórie až po súčastnosť.

Jordánka na lyžiach

, ,

Jordánka na lyžiach, ale s prístupom z Lomnického sedla cez Téryho kuloár, to bol Lukášov nápad…

Jordánka na lyžiach

Už je marec. Sezóna ľadopádov pomaly končí a stihli sme urobiť už aj väčšinu kurzov. Práce na počítači neubúda, ale niekedy výjde čas aj nezvyčajnú túru. A tú vymyslel Lukáš.

Vyviezli sme sa lanovkou do Lomnického sedla, naložili lyže na batoh a pokračovali k “Gipsyho ferrate”, ktorá vedie do Téryho kuloáru. V zime, v mačkách a s lyžami na chrbte som tade ešte nezostupoval. Ušetrilo nám to množstvo výškových metrov. Podmienky v Téryho kuloári boli firnové a tak sme po chvíli dorazili do Sedielka pod Lomnickým. Traverz Poslednej veže taktiež bez problémov, keďže to bolo tvrdé a vyfúkané.

A čakal nás zjazd.

Jordánka na lyžiach v jarných firnových podmienkach…

Kurz lezenia ľadopádov 2017

, ,

Zima je už v druhej polovici, ale tohtoročná sezóna na lezenie ľadopádov bola zatiaľ výborná. Veď v Slovenskom raji sa dali liezť ľady od Vianoc a ešte aj minulý týždeň bola Suchá Belá kompletne zamrznutá.

Kurz lezenia ľadopádov 2017 už je dávno za nami, uskutočnil sa v januári, ale nostalgicky na neho spomíname.

Kurz lezenia ľadopádov 2017

V piatok večer sme sa stretli pri prvej prednáške v novej predajni Sport Rysy v Poprade. Bolo nás celkom 12. Okrem tímu Mountain Addiction aj 8 ľadolezcov z  Prahy, Trenčína, Žiliny, Bratislavy a ďalších slovenských a českých miest. Piatkové stretnutia bývajú vždy výnimočné. V očiach všetkých vidíte záujem, rešpekt, ale aj chuť po dobrodružstve.

A lezenie ľadopádov je dobrodružstvo.

Záhradky a Zákruta

lezenie ladopadov blackdiamond viperTeoretickú prednášku máme za sebou a lezeckú sobotu pred sebou. V noci poriadne nasnežilo a tak sa zdá byť cesta na Hrebienok nekonečná. To ešte netušíme, čo nás čaká ďalej.

Prvá skupina s Paľkom odišla na Zákrutu pri Zamkovského chate a my sme odbočili na Záhradky. Privstali sme si, ale niekto nás už predbehol. V tom hlbokom snehu nás to veľmi nemrzelo, keďže pripadlo vyše 40 cm nového snehu. Poliaci však skončili na prvom ľadopáde a my sme pokračovali ďalej. A tu začalo to pravé dobrodružstvo.

Od prvého ku druhému ľadopádu je asi 70 m. Stopu som robil štýlom – najprv paličkami odhrabať sneh, kolenom urobiť malý krok, postaviť sa a ďalej. Dokonca sme natiahli fixné lano, aby sme sa dostali vyššie 🙂

To samotné lezenie ľadopádov nebolo až také náročné. Ukázali sme si techniku lezenia, správny postoj, zasekávanie čakanom a aj samotné istenie. A poriadne sme sa nasmiali. Hitom dňa sa stal “tukabel”, keď Vám to niečo hovorí…

A zábava pokračovala aj pri výbornej večeri v penzióne Raimund a pri večernej prednáške.

 

Slovenský raj

V nedeľu sme dali prednosť ľadopádom v Slovenskom raji. Tohtoročná sezóna je tu výnimočná. Lezie sa tu už od Vianoc a ešte stále sú dobré podmienky.

Tu sme už trochu pritvrdili a vyskúšali sme pokročilú techniku lezenia ľadopádov – trojuholníkovú techniku a aj lezenie ľadopádov s jedným čakanom. Myslíte si, že sa to dá?

Príďte si to vyskúšať!

Peter Priadka

Skvelý zážitok so skvelými ľuďmi na čele s Michalom Gerčákom a jeho teamom. Ďakujem za profesionálny a ľudský prístup. Ak by chcel niekto vyskúšať akýkoľvek kurz spojený so zážitkami a adrenalínom v horách tak jednoznačne odporúčam.

Peter Priadka

Kurz lezenia ľadopádov 2017

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Mountain Addiction zimné kurzy 2017

, ,

Mountain Addiction zimné kurzy 2017 začínajú 7.1.2017. Pripravili sme pre Vás širokú ponuku kurzov s horskými vodcami Mountain Addiction.

Strom želaní so Sajfom

, , , ,

Strom želaní je relácia RTVS, ktorej moderátor Matej “Sajfa” Cifra plní deťom sny. Sajfa navštívi základnú školu a deti napíšu svoje priania pre svojich rodičov, súrodencov, starých rodičov a podobne. Takto si aj Majka želala pre svojho otca výstup na Gerlach.

Strom želaní so Sajfom a výstup na Gerlach

Najskôr produkcia oslovila Mountain Addiction, či je to vôbec možné naplánovať takýto výstup s kamerou, moderátom a celé to aj natáčať. Celé sme to zorganizovali a v júli sme sa stretli na Sliezskom dome. Výstup na Gerlach mohol začať.

strom zivota gerlach

vystup na gerlach strom zivota

Predpoveď počasie bola priaznivá. Niekoľko dní pred samotným výstupom veľa pršalo. Pri pohľade zo Sliezskeho domu k Večnému dažďu bolo jasné, že naším najväčším problémom bude prejsť cez potok vo Velickej doline. Rozhodli ste sa pre výstup cez Batizovskú dolinu a Batizovskú próbu. Celý výstup na Gerlach bol bez problémov. Marián a celý tím boli vo výbornej kondícii. A aj kameran zvádal bez problémov filmovať aj v najnáročnejších miestach výstupu.

Keď sme dorazili na vrcholový hrebeň, oblačnosť sa roztrhla a zrazu sme boli nad oblakmi. Bol to nádherný deň, na ktorý budeme spomínať.

 

Strom želaní so Sajfom

Pozrite si výstup na Gerlach v archíve relácie Strom želaní z 22.10.2016.

 

 

Black Diamond Speed Zip 24

,

V horách platí jednoduchá rovnica:  rýchlosť = bezpečnosť.

Rýchlosť pre mňa, hlavne v letnom období znamená:

  • vyraziť na túru čo najskôr a vrátiť sa pred zmenou počasia,
  • mať kvalitný, bezpečný a čo najľahší výstroj,
  • byť kondične pripravený.

Snažím sa pripraviť len tie najpotrebnejšie veci vzhľadom na aktuálnu predpoveď počasia, riziko búrok, teplotu a podobne. Všetko to zbaliť do ľahkého batohu – Black Diamond Speed Zip 24.

Black Diamond Speed Zip 24

Tento batoh má objem 24 l a váži len 540 gramov. Je vyrobený z ripstop materiálu a chrbtový systém tvorí zvnútra vložená karimatka. Vrchný otvor je zipsovateľný s dvoma kapsami na vrchu. Vo vnútri je priestor na vodný vak a popruh na uchytenie lana. Na bočných stranách sa nachádzajú kompresné popruhy, bedrový pás je odopínateľný a hrudný popruh dokážete zapnúť aj jednou rukou. V prednej časti sa nachádzajú dva odopínateľné popruhy na uchytenie mačiek a popruhy na čakany. To je všetko. A to všetko úplne postačuje.

  • Väčšina ľahkých batohov má chrbtovú časť bez výstuže.. Black Diamond Speed Zip 24 tam má vloženú karimatku a to určite oceníte.
  • Zipsovací vrchný otvor je veľmi praktický a rýchly.
  • V hornej kapse zvyčajne nosievam jedlo, hlavne tyčinky, banány a podobne.
  • Vo vnútornej kapse je aj úchyt na kľúče, taktiež veľmi praktická vec.
BD speed zip 24 lezenie

Ľavým Puškášom v južnej stene Kežmarského štítu.

Black Diamond Speed Zip 24

blackdiamond-speed-zip

blackdiamond-speed-zip-packed

Používam ho od začiatku letnej sezóny a je výborný. Dokážem sa do neho zbaliť aj na lezeckú túru. Tá najväčšia výhoda je, že váži len 540 g a pri lezení Vám vôbec nebude vadiť.

Black Diamond Speed Zip 24

Black Diamond Speed Zip 24 v akcii počas tohtoročne letnej sezóny vo Vysokých Tatrách.

 

Chocholowska dolina

, ,

Počuli ste už o Chocholowskej poľane? Na internete sa v tejto dobe objavuje množstvo nadherných fotiek lúk posiatych krokusmi. Na väčšine z nich je práve Chocholowska poľana.

Poľské Tatry poznáme len málo, povedali sme si, že niekde treba začať a vyrazili sme. Na Sivej poľane za Zakopanym nechávame na rozľahlom parkovisku auto a začíname kráčať po asfaltovom chodníku. Značka ukazuje do cieľa dve hodiny. Preľudnenú cestičku celou dolinou lemuje Chocholowsky potok. Chodníkk je luxusný, tak stretávame množstvo cyklistov, deti v kočíkoch…  Približne v polke sa asfalt mení na kamenisto-hlinenú cestu.  Ako na jednu z mála túr, ak nie jedninú v poľských Tatrách môžete  zobrať so sebou na prechádzku aj psa ( samozrejme na vodítku ).

Chocholowska dolina

Chocholowska dolina je známa svojou pastierskou históriou. V 16.stor. sa tu na tatranských lúkach páslo vyše 4000 oviec, stálo tu 6 salašov a 44 senníkov. Aj preto sa tento chodník, po ktorom kráčame nazýva “oštiepkový chodník” ( szlak oscypkowy ). V roku 1978 nariadením Tatrzańskiego Parku Narodowego bola pastva na tomto uzemí zakazaná. Dnes tu ako úkažka tradičného pastierstva a obživy funguje jeden salaš a zachovalo sa aj zopár senníkov, ktoré sú chránenými objektami.

Stromy zrazu ustúpili a nám sa otvára pohľad  na prenádhernú poľanu s výhľadom na okolité kopce. Líhame si do trávy, vyčerpaní skôr z predbiehania množstva turistov ako z prevýšenia túry (mimochodom len 200 m), ale po chvíľke konštatujeme, že to fakt za to stálo.

Na opačnom konci poľany  je veľká chata – Schronisko na Polane Chochołowskiej.  Jej história siaha do začiatkov 19.stor.. Počas nemeckej okupácie bola vypálena do základov, no v rokoch 1951-1953 znova postavená podľa projektu Anny Gorskej. Častým návštevníkom Chocholowskej doliny bol pápež Ján Pavol II., preto cestou, aj na chate nájdete pamätné tabule.

V severnej časti poľany náš pohľad upútava maličká malebná kaplnka – Kaplica światego Jana Chrzciciela a vpravo nad ňou skaly, ktoré akoby svojou štruktúrou a rázom nepatrili do Tatier, skôr do talianskych Dolomitov.

To prečo sme sem my dorazili – krokusy sa moce pod nohy na každom kroku ako by to bola bežná púpava. Starostlivo vyberáme kde šliapeme, aby sme ani jednej drobnej fialovej kvetinke neublížili. Tisíce a tisíce nezameniteľných kvetov… a ani v mysli nás nenapadne známe “ako šafránu”, pretože na tomto mieste toto porekadlo stráca význam. Kráčajúc hore po lúke krokusy ustupujú a strieda ich prvosienka, ktorej je tu tiež požehnane. V ďialke zasnežené končiare Rákoňa a Volovca až nespravodlivo kontrastujú s jarným šťastím na poľane.

Chocholowska poľana je zároveň dôležitým rázcestím značených trás. Stretávajú sa tu štyri farby chodníkov, ktoré vedú na Trzydniowiański Wierch (červená), do sedla medzi Volovcom a Rákoňom (zelená), do ústia doliny na Sivú poľanu (zelená), na Lúčnu/Grześ (žltá), k pamätnému kameňu býv. pápeža Jána Pavla II. v lokalite Jarzabcze Szałasiska (žltá – Szlak Papieski) a ku kaplnke sv. Jána Krstiteľa/kaplica światego Jana Chrzciciela (čierna).

Kochajcie sie zdjeciami!

 

Chocholowska dolina

Freeride vo Vysokých Tatrách

, ,

Kto by čakal, že v stredu bude taký nádherný deň?

Keď sme sa s Janom v utorok dohadovali, že pôjdeme lyžovať alebo na nejakú túru, ešte sme nevedeli, že z toho bude hľadanie prašanu.

Predpoveď na stredu nebola úplne ideálna, ale čo už je v túto zimu ideálne? Vedeli sme však, že v noci snežilo.

Na Štrbskom plese nás prekvapilo slnečné a teplé počasie. Slnko stihlo nahriať všetky južné svahy a takmer z každého žľabu vypadla lavínka. Vyrazili sme teda pozvoľne s ťažkým lavínovým batohom, veď bol predsa 3. stupeň lavínového nebezpečenstva. Predné Soliskové sedlo sa zmenilo na lavínovú pozorovaciu stanicu. Malé až stredné lavínky padali z každého žľabu. Avšak pravá strana Soliskového žľabu je orientovaná na SV. Tam sa začalo naše hľadanie prašanu. A ten kto hľadá, ten nájde…

Prvé dva žľaby boli poriadne nafúkané a tak sme nenechali nič na náhodu a urobil kompresný test. Vyšiel dobre. Až pri 21 poklepe sa uvoľnila horná vrstva, cca. 20 cm vysoká vrstva plstnatého snehu. Chystáme lyže, aktivujem lavínový batoh a freeride vo Vysokých Tatrách môže začať.

Freeride vo Vysokých Tatrách

Freeride camp No friends

,

Už to začína byť pravidlom. Rozhodnem sa písať o poslednom freeride campe a vonku prší. Alebo píšem len vtedy, keď prší?

 

Freeride camp – No friends on a powder day

Freeride campTáto zima je nevyspytateľná. Raz prší aj vo výške 1700 m, potom sa to mení na sneženie a takto to ide stále dookola.

Ostáva len dennodenne sledovať počasie, teplotu a dúfať, že podmienky sa vylepšia. Týždeň pred druhým kempom bol kľúčový. V piatok sa začal dážď postupne premieňať na sneh a v Lomnickom sedle pribúdal prašan.

Náš druhý freeride kemp sme pomenovali “No friends on a powder day“.  Dúfali sme v prašan a myslím, že sobota sa nám splnila.

 

 

 

Freeride camp No friends v Lomnickom sedle

freeride camp lineFreeride camp No friends začal už v piatok večer. Ku Petre, Silvi a Peťovi, ktorí sa už zúčastnili prvého freeride kempu Discover freeride, pribudol Jožo. Zoznámenie, predstavenie výstroja a testovacích lyží a pokračujeme prednáškou. Tentokrát prednáškou o snehu, snehových zrnách a ďalších faktoroch, ktoré ovplyvňujú lavínovú situáciu.

A lavínová situácia sa zmenila. V piatok to bol ešte druhý stupeň, ale v sobotu už bolo lavínové nebezpečenstvo zvýšené (3. stupeň).

Sobotné ráno by sme pokojne mohli nazvať “freeridové”. V Lomnickom sedle okolo 30 cm čerstvého snehu a slnečné lúče, ktoré sa predierajú cez hmlu. Okrem množstvo snehu, si v toto sobotné ráno privstali až ďalší freerideri. A každý hľadal svoju líniu.

Preto aj naša ranná rozcvička bola rýchla, aby aj nám niečo ostalo. Vo Francúzskej mulde neostal po pár hodinách ani kúsok nepopísaného snehu. Pozerať sa na takéto umelecké dielo a hľadať tam svoju čiaru. Aj o tom je freeride camp.

 

Freeride camp No friends na Chopku

Na nedeľu sme mali nachystané žľaby do Lukového kotla vo freeride areáli Chopku. Na programe dňa bol Školský a Meteorologický žľab. Skorá zmena počasie neprekvapila len nás, ale zrejme aj meteorólogov, ktorí počas dňa zmenili výstrahu pred silným vetrom. Lavínová situácia sa taktiež zmenila, keďže sa výrazne oteplilo.

Nezabránilo nám to však v plánoch zlepšovať techniku v rôznych druhoch snehu a hľadať svojí líniu pomedzi skaly a kosodrevinu. A v nedeľu mal sneh rôzne podoby.

Freeride camp horský vodca

Prašan, pády, vlastné línie…aj o tom bol freeride camp No friends on a powder day

 

Partneri freeride camp No friends on a powder day
 
sportrysy
K2
bca

 

 

Discover freeride kemp

, ,

Skoré sobotné ráno som sa ešte prechádzal so Zoe zasneženou lúkou a sledoval prebúdzajúce sa ranné Tatry. Snehu nebolo až tak veľa, ale na náš prvý kemp to stačilo. Keď sme sa presúvali autom, tak teplomer v aute ukazol – 20°C.

Lavínové kurzy

, ,

Uplynul ďalší víkend a ďalší kurz Mountain Addiction. Tentokrát zo série lavínové kurzy. Možno si budete myslieť, načo lavínové kurzy, keď v Tatrách nie je sneh? Nie je ho až tak veľa, ale lavíny napriek tomu padajú.

Malý Kežmarský štít cez Nemecký rebrík

,

Malý Kežmarský štít a jeho severná stena vlastní tatranský rekord. Svojou výškou 850 metrov je tou najväčšou vo Vysokých Tatrách.

Severnú stenu pretína sutinová terasa, Nemecký rebrík, ktorá sa pod výrazným vhĺbením – Kotlom označuje aj ako Zlatý rebrík. Nemecký rebrík končí v Ušatom sedle, kde sa naň napájajú Medené lávky, smerujúce do severných zrázov Lomnického štítu.

 

Tadiaľto chodievali do svojich revírov hľadači “slnečného kovu” – najmä saskí kolonisti z Kežmarku. Odtiaľ odvodzujeme aj názov Nemecký rebrík.

 

Nemecký rebrík a Lomnický štít

Prvým známy výstup na Lomnický štít uskutočnil Robert Towson v sprievode horských vodcov. Je však takmer isté, že pred Angličanom stáli na končiari Lomnického štítu už kežmarskí obuvníci Fábryovci, ktorí sa v letných mesiacoch už niekoľko rokov pokúšali o banícke štastie. Narúbanú rudu znášali na chrbtoch zo svojho revíru na Medených lávkach cez Nemecký rebrík Malého Kežmarského štítu do prístrešku pri Zelenom plese. Tu vytriedli obsah malachitu a kúsočkov striebra.

Malý Kežmarský štít cez Nemecký rebrík

Výstup na Malý Kežmarský štít cez túto širokú terasu patrí k náročným túram vo Vysokých Tatrách. Z Bielej vody je to prevýšenie 1 555 m, čo sa môže rovnať alpským túram. Práve táto túra je výbornou prípravou na kombinované alpské túry. Hlavne v jarnom období, keď býva Nemecký rebrík ešte zasnežený.

Dva dni pod Malým Kežmarským štítom

V Boženou sa pripravujeme na letný výstup na Matterhorn. V rámci tejto prípravy sme strávili dva dni v doline Zeleného plesa. Prvý deň sme zakončili lezením hrebeňom z Jastrabieho sedla na Jastrabiu vežu. Na ten druhý sme naplánovali výstup na Kežmaráky cez Nemecký rebrík.

Predpoveď počasia bola úplne ideálna. Ranná azúrová obloha nás o tom presvedčila. Po asi 30 minút od Chaty pri Zelenom plese si obúvame mačky, sedačku a prilbu. Začíname snehovým žľabom, ktorý nás privedie k reťaziam. Šikmou trávnatou terasou sa dostaneme k samotnému Nemeckému rebríku a pokračujeme do Ušatého sedla. Ušaté sedlo sa nachádza v 800-metrovej SV hrane Malého Kežmarského štítu, ktorá začína v Medenej kotline. Taktiež výborná mixová túra, hlavne v jarnom a zimnom období.

Zo sedla už pokračuje čisto skalným terénom na vrchol Malého a Kežmarského štítu. Zostup je už jednoduchší a to na Skalnaté pleso a do Tatranskej Lomnice.

Malý Kežmarský štít cez Nemecký rebrík – video

 

Zdroj: Bohuš, I., Tatranské štíty a ľudia, vydavateľstvo I&B Tatranská Lomnica, 2010, ISBN 978-80-969017-9-1

Jastrabia veža

, ,

Jastrabia veža svojou výškou 2137 metrov nemôže konkurovať tatranským velikánom. Ale keď kráčate chodníkom k Brnčalke, takmer celú polhodinku pred chatou Vám oči priťahuje mohutná veža. A presne tá veža je Jastrabia.

Jastrabia veža vrchol

Jastrabia veža

Od Karbunkulového hrebeňa ju delí Jastrabie sedlo. Karbunkulový hrebeň je krásny skalný hrebeň, v ktorom sa nachádzajú vrcholy Kopiniakov a Malého Kolového štítu. Vybieha na juh z Belasej veže.

Jastrabia veža je aj predmetov mnohých povestí, ale o tých Vám napíšem nabudúce.

Jastrabia veža a Brnčalka

Chata pri Zelenom plese je výborným východiskom pre mnohé túry. A kedže sa s Boženou pripravujeme na letný výstup na Matterhorn, náš ďalší výlet sme naplánovali práve v okolí Brnčalky.

Predpoveď počasia spomínala, že v noci zo stredy na štvrtok mal cez naše územie prejsť studený front. Meteorológovia sa nemýlili. Noc bola upršaná, ráno zamračené a veterné. Každou hodinou sa počasie vylepšovalo a keď sme o jedenástej vyrazili z chaty, tak to vyzeralo na úplne iný deň.

Stúpajúc do Červenej dolinky sme zazerali na našu Jastrabiu vežu. Mali sme v úmysle liezť hrebeňom z Jastrabieho sedla na vrchol a zostúpiť klasickou cestou cez rampu. Hrebeň zo sedla je lezenie okolo II. stupňa horolezeckej obtiažnosti a po 30 minútach už stojíme na vrchole. Z vrcholu je nádherný výhľad na Zelené pleso a severnú stenu Malého Kežmarského štítu. Náš cieľ na ďalší deň…

Jastrabia veža z Jastrabieho sedla

 

Jarné túry v Tatrách

, ,

Dnes je 20. máj a na Slovensku trvá jar už dva mesiace. Lúky sú zelené, tráva vysoká,  kvety kvitnú a cez deň Vás slnečné lúče zohrievajú ako keby bolo už leto.

Vo Vysokých Tatrách je ešte sneh. V tatranských dolinách sa nachádzajú súvislé snehové pláne, žľaby a kuloáre sú naplnené firnom. Avšak v lese už počuť štebot vtákov, stromy pučia a lúky sú plné šafranu. Takáto je tatranská jar.

Jarné túry v Tatrách

A presne teraz sú najideálnejšie podmienky na kombinované túry. Na túry pre tých, ktorí chcú vyskúšať aké je to mať na nohách mačky. Za skorého rána kráčať tvrdým zamrznutým firnom a podopierať sa čakanom. Založiť si čakan za batoh a liezť v mačkách po skale.  Keď to robíte prvýkrát, tak je to ako balet v podpätkoch.

 

Jarné túry v Tatrách sú ideálne aj pre tých, ktorý by radi začali s túrami v Alpách. Napríklad so štvortisícovkami v okolí Saas Fee ako Weismiess, Allalinhorn, Alphubel alebo okolí Zermatu ako Breithorn, Castor, Pollux a dalšími. Veď v Alpách ich je celkovo 82 a najvyššou je predsa Mont Blanc 4 810 m n.m.

Jarné túry v Tatrách – Satan

Satan - Jarné túry v TatráchAj Marte a Lucii sa zapáčila myšlienka uskutočniť túry s mačkami a horolezeckým čakanom. V piatok sme sa vydali na Satan. Satan je najvyšším vrcholom v hrebeni Bášť, ktorí rozdeľuje Mlynickú od Mengusovskej doliny.

Minulý týždeň sa trochu ochladilo. Vo štvrtok dokonca vo vyšších polohách snežilo. Noc bola jasná a chladná, ráno nás čakal v Mlynickej doline firn. Po niečo vyše 2 hodinách sme dorazili pod stenu Satana. Výstup začína traverzom spodných stienok Satana cez širokú lávku. Takmer na jej konci sa nachádza žľab. Aktuálne ešte s veľkým množstvom snehu. A tak sme strmým firnom poľahky vystúpili do sedielka na hrebeň. Zo sedielka je to kúsok na južný vrchol Satana.

Jarné túry v Tatrách – ako dlho?

Jarné túry v Tatrách

 

Ako dlho bude ešte sneh v tatranských dolinách? To nedokáže nikto predpovedať. Samozrejme, že slnečné svahy, žľaby a steny sú už vyhriate. Dokonca aj južná stena Volej veže je suchá a pripravená na prvé skalné výstupy. Ale na najvyššom vrchole Slovenska budú zimné podmienky minimálne ešte mesiac.

Karol Jordán a Jordánova cesta

,

Keď niekto spomenie meno Karol Jordán, väčšina z Vás si predstaví Jordánovú cestu na Lomnický štít.  Vysoké Tatry museli pre tohto svetoznámeho maďarského matematika znamenať veľa, keďže v roku 1899 vystúpil so svojou manželkou ako prvý na vrchol Zlobivej.

 

Karol Jordán

Karol Jordán sa narodil 16. decembra 1871 v Pešti. Tento maďarský matematik a chemický inžinier sa preslávil predovšetkým svojimi príspevkami k Teórii pravdepodobnosti a  Konečnej diferencii.

Jordán KarolBol synom zámožného majiteľa továrne na výrobu kože. Do roku 1889 študoval v Budapešti a neskôr na École Préparatoire Monge v Paríži. V roku 1893 získal titul diplomovaného chemického inžiniera na ETH v Zurichu. Študoval aj na Univerzite Victoria v Manchesteri a od roku 1894 pôsobil na univerzite v Ženeve.

Od roku 1899 začal opäť pôsobiť v Budapešti a zrejme aj v tomto období prepukol jeho záujem o Vysoké Tatry.Najskôr študoval na Univerzite Péter-Pázmány matematiku, astronómiu a geofyziku. Od roku 1906 do 1913 pôsobil ako riaditeľ Seizmologického inštitútu v Budapešti.

V roku 1895 sa oženil v Ženeve s Marie Blumaer, ktorá však zomrela počas pôrodu tretieho dieťaťa. V roku 1900 sa opäť oženil s francúzskou alpinistkou Marthe Lavellée.

 

Karol Jordán a Vysoké Tatry

Karol JordánUznanie Karolovi Jordánovi patrí za jeho zimné prvovýstupy vo Vysokých Tatrách po roku 1900.

Prvý známy výstup uskutočnil 29. júla 1899. Na vrchol vystúpil so svojou druhou ženou, francúzskou alpinistikou Marthe Lavalleé. Členovia Karpatského uhorského spolku nazvali vrchol na počesť Marty Lavalleé – Zlobivú (Martacsúcs, Martaspitze).

Na Lomnický štít vystúpil ako prvý Karol Jordán v sprievode Jána Franza st. 6. júla 1900 zo Sedielka pod Lomnickým. Jordánovu cestu zabezpečil Uhorský karpatský spolok reťazmi.

Prvý zimný výstup na Vysokú uskutočnil Karol Jordán 11. apríla 1903 s Herry Berceli a horskými vodcami Jánom Franzom st. a Pavlom Spitzkopfom.

Prvý zimný výstup na Prostredný hrot uskutočnil Jordán 1. apríla 1904 s Jozefom Szelke,  J. Lacknerom a horskými vodcami Jánom Breuerom a Pavlom Spitzkopfom.

15. januára 1905 sa Januszovi Chmielowskému a  Karolovi Jordánovi v sprievode vodcov – Klimek Bachleda, Ján Franz. st. a Pavol Spitzkopf, prvý zimný výstup na Gerlachovský štít cez Krčmárov žľab.

 

Rok, v ktorom zomreli obidvaja Jordánovci, bol pamätným rokom 60. výročia ich prvej spoločnej túry vo Vysokých Tatrách, prvým výstupom na Zlobivú.

 

Zdroj:

Bohuš, I., Tatranské štíty a ľudia, vydavateľstvo I&B Tatranská Lomnica, 2010, ISBN 978-80-969017-9-1

Wikipedia

 

 

Robert Townson

,

 

Robert Townson

 

 

 

Robert Townson hral dôležitú úlohu pri objavovaní Vysokých Tatier, ktoré navštívil v roku 1793. V sprievode dvoch vodcov uskutočnil prvý historicky doložený výstup na Lomnický štít dňa 17. augusta 1793. Svoje cestovanie opísal v knihe Travels in Hungary, ktorú vydalo vydavateľstvo G.G. and J. Robinson v roku 1797 v Londýne.

 

 

Robert Townson

Robert Townson sa narodil pravdepodobne v Yorkshire v roku 1762 a zomrel v roku 1827 v Austrálii. Tento Škót študoval na univerzite v Edinburgdu, kde vyštudoval prírodopis a neskôr medicínu v Gottingene, kde v roku 1795 získal doktorát.

 

Travels in Hungary by Robert Townson

Townson opisuje v tejto knihe svoj záujem a skúsenosti z cestovania z Talianska, kde strávil zimu v roku 1792, do Budapešte (máj 1793), Matry a Debrecínu. Pokračoval cez rumunské mesto Oradea, Tokajskú oblasť  do Košíc a Slovenského krasu. Rieka Hornád ho viedla do Levoče a do Vysokých Tatier. Nepriaznivé počasie ho prinútilo ostať v Kežmarku. Vo svojej knihe píše:

„Pred mojím príchodom do Kežmarku bolo posledné dva až tri dni veľmi daždivé a búrkové počasie. V susedstve zabil blesk niekoľko ľudí. Keď som dorazil do Kežmarku, mal som malú nádej, že počasie bude aspoň trochu vhodné na moje aplské exkurzie.”

Robert Townson a Jahňací štít

Po skúmaniach vegetácie v doline Bielej vody sa večer stretol s Hansom Grossom „najlepší vodca a lovec kamzíkov v krajine” a na nasledujúce ráno naplánovali výstup na „jeden z najťažších vrcholov, the White Lake (Weijse See) Peak (Jahňací štít).

Robert Townson Tatry

„Liezol som hore s barometrom, mysliac si, že niektoré miesta sú prístupné iba kamzíkom. Poľovníci dobre poznajú ich prte a kladú im tam klepce. Jednu z nich sme našli, vyzerala ako veľká kovová pasca na líšky…Najprv sme dorazili k Červenému plesu, vyššie k Modrému plesu, ktoré bolo čiastočne zamrznuté a pokryté snehom. Prešli sme cez neho a potom vyliezli na vysoký a veľmi úzky skalný hrebeň, ktorý oddeľuje Červené pleso od Kolového plesa. Potom sme dosiahli vrchol. Deň bol nádherný. Mal som výborný výhľad na okolité štíty. Tie sú vyššie ako vrcholy na východe a západe, ktoré tvoria Karpatský oblúk.”

 

Robert Towson a Lomnický štít

V nasledujúcom článku sa dočítate ako Robert Towson vystúpil v sprievode dvoch vodcov v roku 1793 na Lomnický štít.

 

 

 

Zdroj:

Robert, Townson: Travels in Hungary: With a Short Account of Vienna in the Year 1793, Robert Towson, G.G. and J Robinson, London 1797

Robert Townson Wikipedia

Bohuš, Ivan: Tatranské štíty a ľudia, Vydavateľstvo I&B Tatranská Lomnica, 2010, ISBN978-969017-9-1

 

 

Alfréd Grosz

 

grosz

Alfréd Grosz

 

 

“Domovina moja, Spiš prekrásy kraj,

byť Tvojim dieťaťom Bože stále daj.”

(Úryvok z básne Alfréda Grosza – Kde rad štítov Tatier…)

 

 

 

 

 

 

Alfréd Grosz

Alfréd Grosz sa narodil v Kežmarku 26. 8. 1885. Matka – Ella Groszová sa narodila v Kežmarku v roku 1850 a zomrela v roku 1933. Jeho otec – Ernst Grosz (1833 – 1900) bol profesorom, neskôr riaditeľom kežmarského evanjelického gymnázia.

Alfréd Grosz v roku 1903 absolvoval gymnázium v Kežmarku a v roku 1911 ukončil štúdium telesnej výchovy v Budapešti. Jeho blízky vzťah ku Vysokým Tatrám ho prilákal do Kežmarku v roku 1919. Dva roky pracoval ako účtovník v továrni na umelecké výšivky a od 15. 2. 1922 začal vyučovať telesnú výchovu na nemeckom gymnáziu v Kežmarku, kde zotrval až do júna 1944. [1]

 

Groszove prvovýstupy

grosz-strbske-solisko

 

 

Tatranským horolezcom je meno Alfréd Grosz určite známe, veď do horolezeckej kroniky vo Vysokých Tatrách sa zapísal 119 prvovýstupmi. Napríklad pravé rebro na Štrbské Solisko, ktoré vyliezol spolu s I. Györffy a A. Wiegand, zimný prvovýstup na Žabieho koňa 26. marca 1913 s Teobaldom Kregczym, ale aj prvovýstup v severovýchodnej stene Slavkovského štítu.

Severovýchodnými zrázmi vystúpili prví, kežmarský profesor Alfréd Grosz a jeho 17-ročný žiak (neskorší lekár) Juraj Lingsch 14. augusta 1924. Pravý pilier steny nazývame aj dnes Grószovým pilierom. [2]

 

 Grosz a Vysoké Tatry

Alfréd Grosz bol známy svojou láskou k Vysokým Tatrám, ktorú prenášal aj na svojich študentov. Vo svojom životopise uvádza: “…môj nebohý otec urobil zo mňa oduševneného priateľa prírody a dobrého človeka. Ako malého chlapca ma bral počas letných prázdnin každé jasné ráno o pol šiestej na dlhšiu prechádzku na Michalský vrch…Každé nedeľné odpoludnie…vytiahli sme do lesa na Goldsberg a pokochali sa na nádhere kvetov, vôni lesa a speve vtáctva. Toto čisté vnímanie prírodných krás urobilo na mňa veľmi podmanivý dojem. Získal som tým presvedčenie, že neporušená príroda je nevyčerpateľným prameňom čistých, zdravých pôžitkov” [3]

 

 Povesť o Tatrách od Alfréda Grosza

Alfréd Grosz svoju lásku k Vysokým Tatrách pretavil aj do publikačnej činnosti. Zbieral aj tatranské povesti a tu jedna z nich.

Tam, kde sa dnes do výšin vypína mohutné horstvo, rozprestierala sa voľakedy šíra rovná pláň, kam až oko dovidelo. Raz sa však rovine táto jednotvárna, jednoduchá poloha zunovala. Chcela sa vzopnúť do výšin až ku hviezdam, aby si Stvoriteľ mohol odpočinúť na jej bralách. Poslušný Duch zeme vyhovel želaniu svojej matky Zeme a rozkázal poddaným prasilám, aby tuhý povrch rozkmásali. Vyšahli hory plameňov, zadunela, zatriasla sa Zem, sršali blesky, zavýjal orkán a z útrob Zeme povstával velebný zázračný svet obrovského žulového pohoria. A z najvyššieho štítu Tatier sa už strojil vyraziť Bojový duch zemegule, odhodlaný útokom dobyť belasé nebesá.

Ale keď pozrel zhora na tú vábnu krajinu, na zakvitnuté lúky, na zelené more voňavých ihličnatých lesov, na jagavé strieborné stuhy riek a krištáľovo čisté karpatské plesá, a jeho blčiace oči dovideli až do fialkastých diaľok dolnouhorskej nížiny, keď jeho pohľad utkvel na obore na brehoch Dunaja, na požehnanom úrodnom kraji okolo Tisy a na ďalekej Hortobáďskej puste, kde sa rodí fatamorgána, zrazu vo vytržení zvolal: “Prestaňte, stíšte sa, vy buntošiace prasily! Už sa skoro dotýkam oblohy! Je celkom blízko. Ale utešená krajina, čo mi leží pod nohami, ma nepustí. Nebo je iste krásne, no tieto nivy, čo ma pozdravujú zdola, sú nádhernejšie ako nebeská ríša! Ja už nechcem ísť vyššie! Ostanem tu!”[4]

 

Zdroj:

[1,3]Vlastný životopis Alfréda Grosza. Zbierkový fond Múzea v Kežmarku.

[2] Bohuš, Ivan, Tatranské štíty a ľudia, I&B Tatry, 2010, ISBN 978-80-969017-9-1

[4] Grosz, Alfréd, Povesti spod Tatier, Marenčin PT, 2013, ISBN 978-80-8114-157-7

Ján Still

Ján Still a jeho život

Jan Still

Ján Still, horský vodca z Novej Lesnej

 

Ján Still pochádzal zo spišskonemeckej roľníckej rodiny. Narodil sa 26. januára 1805 v Starej  Lesnej, kde navštevoval ľudovú školu a popritom už v detskom veku pomáhal rodičom pri roľníckych prácach. Musel to byť šikovný, bystrý a usilovný chlapec, pretože učiteľské vzdelenia sa mu podarilo získať samoštúdiom. V čase jeho mladosti existovalo totiž len málo vzdelávacích ústavov pre učiteľov. Jediný na Spišsi a vlastne i na Slovensku a v Uhorsku fungoval od roku 1819 v Spišskej Kapitule. Prví kvalifikovaní učitelia skončili štúdium v tomto učiteľstkom ústave až v roku 1821.

18. novembra 1826 sa Ján Still oženil s Máriou Fellhofovou. Narodili sa im štyri deti, ktoré dostávali príkladnú katolícku výchovu. Na svoje prvé učiteľské miesto v kežmarskej škole nastúpil v roku 1828. Od roku 1832 sa už jeho celoživotná učiteľská dráha viaže k pôsobisku na katolískej škole v Novej lesnej. Živila ho slabo platená práca v školstve a privyrábal si aj ako horský vodca. Zomrel v Novej Lesnej 23. janára 1890 vo veku osemdesiatpäť rokov.

 

 

Ján Still ako horský vodca

K vedľajším zdrojov Stillových príjmov patrilo predovšetkým horské vodcovstvo. Ján Still ako registrovaný tatranský horský vodca podliehal regulám Vodcovského poriadku Uhorského karpatského spolku. Vlastnil vodcovskú knižku, do ktorej mohli sprevádzaní turisti zapisovať poznámky. Slúžila ako vysvedčenie, či presnejšie osvedčenie o vodcovských schopnostiach. Horský vodca ju musel nosiť so sebou a turistom na požiadanie predložiť.

Na základe výskumov Dionýza Dezsoa sa zachovali informácie o viacerých Stillových výstupoch. Na Gerlach sprevádzal v auguste 1872 napríklad pruského vysokoškoláka Franza Holsta, 7. augusta 1874 teológa Teodora Steinberga a jeho žiaka Huga Elsnera, 31. augusta 1874 himalájskeho horolezca Mórica Déchyho z Budepešti.

Still mal už dokonca 71 rokov, keď 11. augusta 1876 vykonal s banskoštiavnickým lekárom Térym a jeho priateľom Pavlom Schwartzom z Viedne na svoj čas odvážny a chýrny prvovýstup na Prostredný hrot. Zo Sedla pred Prostredným zliezali  popod Chmúrnu vežu do Malej Studenej doliny cez dlhý, široký a plytký žľab, ktorý dnes nesie názov Stillov žľab.

O Stillovej mimoriadnej vodcovskej aktivite svedčí i skutočnosť, že krátko pred svojou smrťou sprevádzal na Lomnický štít turistu Gustáva Bartscha. A to bol v poradí už deväťdesiaty deviaty výstup tohto horského vodcu na Lomnický štít.

Ján Still a Gerlachovský štít

V roku 1875 mohol na Gerlach sprevádzať len on a Samuel Horvay, ktorého vyškolil na vodenie práve Ján Still. Turisti si Stilla radi vyberali ako horského vodcu. Vedeli, že sa naňho môžu spoľahnúť. Výstupy na Lomnický štít a na Gerlach totiž neprebiehali vždy hladko. Výlet sa zväčša začal za pekného počasia, ale, ako to už v horách býva, sotva vyšla spoločnosť vyššie, obloha sa zatiahla a búrkové mraky neveštili nič dobré. Blesky a hromy začali pretínať oblohu, turistov bičoval dážď. I v takejto nepohode si Still dokázal zachovať chladnú hlavu a zavtipkovať, hoci jeho klienti mali často strach: “Pán sprievodca, udrela naša posledná hodina.” Still odpovedal:

Naša posledná hodina je ešte ďaleko. Toto je len malá skúška, aby si panstvo lepšie zapamätalo túto partiu. Ja som tu už toho preskákal veľa a beh nehody. Tá troška búrky človeka len zocelí.

Použitá literatúra:

Kontríková, Iveta, K dvestému jubileu narodenia Jána Stilla, Nová Lesná 2005, ISBN 80-969307-2-9

 

Observatórium na Skalnatom plese

Roku 1937 prišiel do Vysokých Tatier, ako klimatológ Štátnych kúpeľov na Štrbskom plese, RNDr. Antonín Bečvář, ktorí sa popri klimatológii a venoval aj astronómii. Na terase liečebného domu Kriváň si zriadil aj vlastnú hvezdárničku. Roku 1940 upozornil bratislavské ministerstvo školstva, že v Európe – popri Albánsku – iba Slovenska nemá štátne astronomické pracovisko.

 

Prvé observatórium na Slovensku

Ministerstvo zaujalo kladné stanovisko a našlo prostriedky na výstavbu hvezdárne. Observatórium vyrastalo pri Skalnatom plese pod priamym dohľadom Antonína Bečvářa.

 

Prvé astronomické pozorovanie Slnka bolo vykonané 19. septembra 1943. Bečvář bol do roku 1950 aj prvým riaditeľom Štátneho observatória Skalnaté pleso. Roku 1953 pracovisko prezvala Slovenská akadémia vied. V rokoch 1946 – 1959 pracovníci hvezdárne objavili 18 nových komét. Pracovisko sa stalo už v prvých rokoch činnosti známym vo svete aj vďaka Bečvářovmu hviezdnemu Atlasu Coeli Skalnaté pleso.

 

V súčastnosti sa v budove hvezdárne nachádzajú dva ďalekohľady určené na pozorovanie hviezd a určovanie polohy komét a asteroidov:

  • 61 cm astrometrický a fotometrický reflektor vybavený CCD kamerou, celooblohová komora Európskej bolidovej siete,
  • 60 cm photometrický reflektor.

Asteroidy a kométy

Jedným ďalekohľadom je 61 cm astrometrický a fotometrický reflektor, vybavený CCD kamerou, celooblohová komora Európskej bolidovej siete. Tento 61 cm ďalekohľad na Skalnatom plese je používaný pre CCD fotometriu a astrometriu asteroidov a komét. Výsledky fotometrie asteroidov sa používajú na hľadanie dvojitých aseroidov a modelovanie ich tvarov.

 

Jasnosť hviezd

Druhý ďalekohľad – 60 cm photometrický reflektor je využívaný na výskum interagujúcich dvojhviezd a viacnásobných sústav, symbiotických hviezd a nov je zameraný na fyzikálne procesy počas štádií aktivity, štúdium ich vzniku, štrukúry a vývoja vrátane fyzikálnych podmienok v okolohviezdnom prostredí.

 

Nový ďalekohľad v observatóriu

Pri príležitosti 70. výročia prvého pozorovania z observatória na Skalnatom plese, uviedli dňa 30. októbra 2014 do prevádzky nový teleskop na monitorovanie blízkozemských asteroidov s priemerom 1,3 metra.

Nesmierne sa teším tomuto ďalekohľadu, pretože je to v mojom živote najväčšia udalosť astronóma, aká môže byť a v živote ústavu tak isto. Ide o jeden z najlepších teleskopov v európskej sieti. Nový ďalekohľad nahradí vďaka štrukturálnym fondom Európskej únie pôvodný, ktorý mal len 60 centimetrov,“ informoval riaditeľ AsÚ SAV Aleš Kučera.

 

Deň otvorených dverí SAV

Astronomický ústav SAV uskutoční v dňoch 11. – 14. novembra 2014 Deň otvorených dverí na svojom pracovisko v Starej Lesnej. Viac informácií o Dni otvorených dverí AÚ SAV.

 

 

Zdroj:

Bohuš, Ivan st. a ml., Premeny tatranských osád, Vydavateľstvo I&B, 2008, ISBN 97-80-969017-6-0

internetová stránka Astronomického ústavu SAV

fotografia Observatórium Skalnaté pleso – Lucas

Ako Tatry dostali svoje meno

O Tatrách sa píše v mnohých povestiach. O tom ako vznikli, o tatranských pokladoch, obroch, drakoch, ale jedna povesť od Antona Mareca hovorí o tom Ako dostali Tatry svoje meno.

 

Ako dostali Tatry svoje meno

 

….na miestach, kde sa dnes vypínajú naše veľhory, sa vraj kedy dávno rozprestierala širošíra rovina. Až do Poľska bolo vidieť. A práve odtiaľ napádali našu vlasť Tatári. Chlapi jazdiaci na čiernych koňoch, divokí, s fúziskami a iskrivými očami, odetí do zvieracích koží. Kadiaľ sa prehnali, sedem rokov tráva nerástla. Kto sa im postavil na odpor, toho dorúbali, kto sa zachoval, toho odvliekli do zajatia. Obydlia spálili, statok pozabíjali a mäso zjedli ešte surové.

Tam na tej rovine medzi našou krajinou a Poľskom sa zrazilo naše vojsko s tatárskym. Naši sa bili udatne, lebo vlasť, to pre nich nebol len kus zeme, kde sa náhodou narodili. Boli to predovšetkým ich ženy a deti, boli to aj dediny, polia a lúky, ktoré ich praotcovia za cenu krvavých mozoľov vytrhli z divočiny, drevo tých lesov ich sprevádzalo od kolísky až po hrob, pri potokoch odpočívali za letných horúčav…

Ale darmo! Celý život prežili v statočnej práci – orali, kosili, stínali stromy a stavali chalupy -, nevedeli sa tak šabľami oháňať ako tí diablovi synovia. Aj menej ich bolo. Keď sa skončila prvá bitka, pochopili, že druhá by bola poslednou.

Preto zišli najskúsenejší muži, aby sa poradili, čo robiť. No nič nevyhútali, a tak im ostalo len jedno – statočne za svoju vlasť zomrieť.

Už sa rozchádzali, keď si jeden spomenul na starca, ktorý od nepamäti žil sám uprostred lesov. Jedni vraveli, že je to mních, čo sa kajá za svoje hriechy, iní ho mali za černokňažníka spriahnutého s peklom. Ale ozajstnú pravdu nepoznal nikto.

– Čo keby sme zašli za ním a poradili sa?

V biede každá rada dobrá.

Vydali sa teda za starcom.

– Viem, aká skaza sa na vás valí, – pokýval hlavou starec. – ale aj si myslím, že je to všetko len preto, aby ste osvedčili, ako vám záleží na našej krajine. Aby ste dokázali, že je vám viac hodna než vaše životy.

– Very, mnohých už skántrili tí diablovi synovia! – povzdychli si muži.

– Nič sa vy nebojte! – pokračoval starec. – Nemôžete prehrať! Veď bojujete za správnu vec!

Starec zmĺkol a viac neprehovoril.

Neveľmi múdreli muži z tých slov. Vrátili sa do tábora a rozhodli, že na úsvite zaútočia na nepriateľa. Keď už sa má pravda vyjaviť, nech sa tak stane čím skôr!

Tej noci nebolo v tábore muža, čo by oka zažmúril. Každý vedel, aká bude nadchádzajúca bitka, že ani jeden z nich sa domov nevráti. Ale zvyky kázali radšej so cťou zahynúť, ako žiť bez nej. Sedeli teda v tábore, spomínali na svoje rodiny, domy, polia a v duchu sa s nimi lúčili…

A tu presne o polnoci strhla sa priamo nad tatárskym táborom divoká búrka! Oblohu bez prestania križovali blesky, zo všetkých strán duneli hromy a spod zeme vychádzalo akési tajomné hučanie. Až keď preťala oblohu kométa, búrka ustúpila. Ako prišla, tak odišla. Nikto nevedel odkiaľ a kam.

Keď sa mesiac stratil z oblohy a hviezdy začali blednúť, muži sa zdvihli od ohňov, pobrali sekery, kosy, cepy a vidly a potichučky sa prikradli k tatárskemu táboru. Každý na svojom mieste čakal na znamenie veliteľa. Keď prišlo, muži vyrazili do boja. Mysleli, že ak nepriateľa prepadnú v spánku, budú mať väčšiu nádej na víťazstvo. Aj sa im spočiatku tak zdalo, lebo sa im nikto nestaval na odpor.

Až keď sa načisto rozvidnelo, zbadali, že sa celý tábor premenil na ozrutánske skaliská! Tam stál kamenný stan, tam Tatár na koni, inde voz alebo celý húf divochov…

Namiesto nepriateľom sa pred nimi vypínali mohutné skalné hory.

Odvtedy sa Tatry hrdo týčia na našej severnej hranici.

Spočiatku ich nazývali podľa nepriateľa, z ktorého vznikli – Tatári.

Až neskoršie sa ich meno skrátilo do dnešnej podoby.

 

Zdroj:

Marec, Anton. Tatranské povesti. Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 2002. ISBN 80-7090-663-4

 

Michal Gerčák

horský vodca IVBV-UIAGM-IFGMA

Začiatok éry športového horolezectva v Tatrách

Podľa horolezeckej literatúry “jedinečne stavaná veža v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier, medzi Vyšným Žabím sedlom a Žabím sedlom”. Ako Ostrý štít a Mních, aj Žabí kôň bol dlho obostretý povesťou najťažšie dostupného tatranského štítu.

Začiatok éry športového horolezectva v Tatrách

Prišiel však 12. september 1905 a Žabí kôň padol. Zdolali ho mladí horolezci Šimon Häberlein a Katarína Bröskeová. Zdolali ho veľmi ťažkým, štvorkovým lezením v jeho južnej stene. “Prekrásny, značne exponovaný výstup” – hovoria autori tlačených sprievodcov po Vysokých Tatrách. Zvlášť treba zdôrazniť, že výstup na Žabieho koňa vykonali mladí prvolezci (a z nich jedna žena) bez horského vodcu.

Keď vravíme o začiatkoch horolezectva športového typu vo Vysokých Tatrách, výstup na Žabieho koňa hodnotíme bez zdĺhavých úvah ako prvé konkrétne podujatie novej éry.

Začiatky športového horolezectva v Tatrách

Už koncom 19. storočia došlo v Karpatskom spolku k ideovému rozkolu medzi konzervatívnymi zástancami turistiky klasického smeru a priebojnou gardou mladých horolezcov športového typu. Navonok sa ideové deferencie prejavili najprv v niekoľkonásobných vnútorných reorganizáciách a napokon v založení ďalších, nových turistických spolkov, z ktorých najviac športovo orientovanú skupinu budapeštianskych horolezcov – vysokoškolákov reprezentovala organizácia BETE – Budapesti Egyetemi Turista Egyesület (Budapeštiansky univerzitný turistický spolok). Jeho členovia, najmä Eugen Serényi, Karol Ľudovít Horn, Júlias a Roman Komarnickovci a počas dvoch rokov Eugen Wachter, zožali vo Vysokých Tatrách veľké športové úspechy.

Umiernení milovníci Tatier zazlievali horolezcom nového razenia, že ich hazardérstvo prekonáva “hranice triezvej zmužilosti”. Jednou z hlavných zásad nových bojovníkov o tatranské štíty bolo “bezohľadné spenia za dosiahnutím cieľa, čo možno po najťažších cestách, bez ohľadu na nebezpečenstvá a prekážky a v každom prípade bez horského vodcu.”

“Wachterovou zásadou bolo: kde sa nedostanem bez horského vodcu, nepôjdem ani s horským vodcom. A túto jeho zásadu dodržíme aj my, ktorí sme mu boli kamarátmi” – napísal Serényi vo Wachterovom posmrtnom hodnotení.

Žabí kôň – miesto prvej horolezeckej tragédie

Bolo to v určitom zmysle osudovo symbolické, že Žabí kôň, ktorý sa zapísal do dejín tatranského športového horolezectva ako jeho prvý vyhliadnutý objekt, bol aj oným miestom, na ktorom sa odohrala prvá smrteľná tragédia vyslovene horolezeckého charakteru vo Vysokých Tatrách. Nešťastie zapríčinilo pretrhnutie smyčky pri zostupe a pád horolezca do hĺbky takmer dvesto metrov zo západného hrebeňa grotesknej skalnej veže. Stalo sa to 8. augusta 1907 a obeťou tragédie bol dvadsaťročný študent Eugen Wachter. Ten, ktorý napísal: “Bez vodcu premôcť hrdý vrchol, zdolajúc tisíce nebezpečenstiev a nástrah…”[1]

 

Žabí kôň s horským vodcom

Aj dnes možno považovať lezenie východným hrebeňom na vrchol Žabieho koňa za takú malú horolezeckú maturitu. Máte záujem o takúto maturitu?

Samotné lezenie vedie ostrým, exponovaným a veľkolepým hrebeňom zo Žabieho sedla. Výhľady na Czarny Staw, ale aj do Kotliny Žabích plies sú ohromujúce. Jeseň a babie leto sú ako stvorené pre výstup na Žabieho koňa. Takýto výstup sme zažili v roku 2013…

 

Zdroj:

[1] Bohuš Ivan, Na každom kroku kameň, Horskí vodcovia legendy klasickej epochy, Vydavateľstvo I&B, 2006, ISBN 80-969017-3-7