Ako Tatry dostali svoje meno

O Tatrách sa píše v mnohých povestiach. O tom ako vznikli, o tatranských pokladoch, obroch, drakoch, ale jedna povesť od Antona Mareca hovorí o tom Ako dostali Tatry svoje meno.

Ako dostali Tatry svoje meno

….na miestach, kde sa dnes vypínajú naše veľhory, sa vraj kedy dávno rozprestierala širošíra rovina. Až do Poľska bolo vidieť. A práve odtiaľ napádali našu vlasť Tatári. Chlapi jazdiaci na čiernych koňoch, divokí, s fúziskami a iskrivými očami, odetí do zvieracích koží. Kadiaľ sa prehnali, sedem rokov tráva nerástla. Kto sa im postavil na odpor, toho dorúbali, kto sa zachoval, toho odvliekli do zajatia. Obydlia spálili, statok pozabíjali a mäso zjedli ešte surové.

Tam na tej rovine medzi našou krajinou a Poľskom sa zrazilo naše vojsko s tatárskym. Naši sa bili udatne, lebo vlasť, to pre nich nebol len kus zeme, kde sa náhodou narodili. Boli to predovšetkým ich ženy a deti, boli to aj dediny, polia a lúky, ktoré ich praotcovia za cenu krvavých mozoľov vytrhli z divočiny, drevo tých lesov ich sprevádzalo od kolísky až po hrob, pri potokoch odpočívali za letných horúčav…

Ale darmo! Celý život prežili v statočnej práci – orali, kosili, stínali stromy a stavali chalupy -, nevedeli sa tak šabľami oháňať ako tí diablovi synovia. Aj menej ich bolo. Keď sa skončila prvá bitka, pochopili, že druhá by bola poslednou.

Preto zišli najskúsenejší muži, aby sa poradili, čo robiť. No nič nevyhútali, a tak im ostalo len jedno – statočne za svoju vlasť zomrieť.

Už sa rozchádzali, keď si jeden spomenul na starca, ktorý od nepamäti žil sám uprostred lesov. Jedni vraveli, že je to mních, čo sa kajá za svoje hriechy, iní ho mali za černokňažníka spriahnutého s peklom. Ale ozajstnú pravdu nepoznal nikto.

– Čo keby sme zašli za ním a poradili sa?

V biede každá rada dobrá.

Vydali sa teda za starcom.

– Viem, aká skaza sa na vás valí, – pokýval hlavou starec. – ale aj si myslím, že je to všetko len preto, aby ste osvedčili, ako vám záleží na našej krajine. Aby ste dokázali, že je vám viac hodna než vaše životy.

– Very, mnohých už skántrili tí diablovi synovia! – povzdychli si muži.

– Nič sa vy nebojte! – pokračoval starec. – Nemôžete prehrať! Veď bojujete za správnu vec!

Starec zmĺkol a viac neprehovoril.

Neveľmi múdreli muži z tých slov. Vrátili sa do tábora a rozhodli, že na úsvite zaútočia na nepriateľa. Keď už sa má pravda vyjaviť, nech sa tak stane čím skôr!

Tej noci nebolo v tábore muža, čo by oka zažmúril. Každý vedel, aká bude nadchádzajúca bitka, že ani jeden z nich sa domov nevráti. Ale zvyky kázali radšej so cťou zahynúť, ako žiť bez nej. Sedeli teda v tábore, spomínali na svoje rodiny, domy, polia a v duchu sa s nimi lúčili…

A tu presne o polnoci strhla sa priamo nad tatárskym táborom divoká búrka! Oblohu bez prestania križovali blesky, zo všetkých strán duneli hromy a spod zeme vychádzalo akési tajomné hučanie. Až keď preťala oblohu kométa, búrka ustúpila. Ako prišla, tak odišla. Nikto nevedel odkiaľ a kam.

Keď sa mesiac stratil z oblohy a hviezdy začali blednúť, muži sa zdvihli od ohňov, pobrali sekery, kosy, cepy a vidly a potichučky sa prikradli k tatárskemu táboru. Každý na svojom mieste čakal na znamenie veliteľa. Keď prišlo, muži vyrazili do boja. Mysleli, že ak nepriateľa prepadnú v spánku, budú mať väčšiu nádej na víťazstvo. Aj sa im spočiatku tak zdalo, lebo sa im nikto nestaval na odpor.

Až keď sa načisto rozvidnelo, zbadali, že sa celý tábor premenil na ozrutánske skaliská! Tam stál kamenný stan, tam Tatár na koni, inde voz alebo celý húf divochov…

Namiesto nepriateľom sa pred nimi vypínali mohutné skalné hory.

Odvtedy sa Tatry hrdo týčia na našej severnej hranici.

Spočiatku ich nazývali podľa nepriateľa, z ktorého vznikli – Tatári.

Až neskoršie sa ich meno skrátilo do dnešnej podoby.

Zdroj:

Marec, Anton. Tatranské povesti. Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 2002. ISBN 80-7090-663-4

Michal Gerčák

horský vodca IVBV-UIAGM-IFGMA