Štrbské Solisko

 

grosz

Alfréd Grosz

 

 

“Domovina moja, Spiš prekrásy kraj,

byť Tvojim dieťaťom Bože stále daj.”

(Úryvok z básne Alfréda Grosza – Kde rad štítov Tatier…)

 

 

 

 

 

 

Alfréd Grosz

Alfréd Grosz sa narodil v Kežmarku 26. 8. 1885. Matka – Ella Groszová sa narodila v Kežmarku v roku 1850 a zomrela v roku 1933. Jeho otec – Ernst Grosz (1833 – 1900) bol profesorom, neskôr riaditeľom kežmarského evanjelického gymnázia.

Alfréd Grosz v roku 1903 absolvoval gymnázium v Kežmarku a v roku 1911 ukončil štúdium telesnej výchovy v Budapešti. Jeho blízky vzťah ku Vysokým Tatrám ho prilákal do Kežmarku v roku 1919. Dva roky pracoval ako účtovník v továrni na umelecké výšivky a od 15. 2. 1922 začal vyučovať telesnú výchovu na nemeckom gymnáziu v Kežmarku, kde zotrval až do júna 1944. [1]

 

Groszove prvovýstupy

grosz-strbske-solisko

 

 

Tatranským horolezcom je meno Alfréd Grosz určite známe, veď do horolezeckej kroniky vo Vysokých Tatrách sa zapísal 119 prvovýstupmi. Napríklad pravé rebro na Štrbské Solisko, ktoré vyliezol spolu s I. Györffy a A. Wiegand, zimný prvovýstup na Žabieho koňa 26. marca 1913 s Teobaldom Kregczym, ale aj prvovýstup v severovýchodnej stene Slavkovského štítu.

Severovýchodnými zrázmi vystúpili prví, kežmarský profesor Alfréd Grosz a jeho 17-ročný žiak (neskorší lekár) Juraj Lingsch 14. augusta 1924. Pravý pilier steny nazývame aj dnes Grószovým pilierom. [2]

 

 Grosz a Vysoké Tatry

Alfréd Grosz bol známy svojou láskou k Vysokým Tatrám, ktorú prenášal aj na svojich študentov. Vo svojom životopise uvádza: “…môj nebohý otec urobil zo mňa oduševneného priateľa prírody a dobrého človeka. Ako malého chlapca ma bral počas letných prázdnin každé jasné ráno o pol šiestej na dlhšiu prechádzku na Michalský vrch…Každé nedeľné odpoludnie…vytiahli sme do lesa na Goldsberg a pokochali sa na nádhere kvetov, vôni lesa a speve vtáctva. Toto čisté vnímanie prírodných krás urobilo na mňa veľmi podmanivý dojem. Získal som tým presvedčenie, že neporušená príroda je nevyčerpateľným prameňom čistých, zdravých pôžitkov” [3]

 

 Povesť o Tatrách od Alfréda Grosza

Alfréd Grosz svoju lásku k Vysokým Tatrách pretavil aj do publikačnej činnosti. Zbieral aj tatranské povesti a tu jedna z nich.

Tam, kde sa dnes do výšin vypína mohutné horstvo, rozprestierala sa voľakedy šíra rovná pláň, kam až oko dovidelo. Raz sa však rovine táto jednotvárna, jednoduchá poloha zunovala. Chcela sa vzopnúť do výšin až ku hviezdam, aby si Stvoriteľ mohol odpočinúť na jej bralách. Poslušný Duch zeme vyhovel želaniu svojej matky Zeme a rozkázal poddaným prasilám, aby tuhý povrch rozkmásali. Vyšahli hory plameňov, zadunela, zatriasla sa Zem, sršali blesky, zavýjal orkán a z útrob Zeme povstával velebný zázračný svet obrovského žulového pohoria. A z najvyššieho štítu Tatier sa už strojil vyraziť Bojový duch zemegule, odhodlaný útokom dobyť belasé nebesá.

Ale keď pozrel zhora na tú vábnu krajinu, na zakvitnuté lúky, na zelené more voňavých ihličnatých lesov, na jagavé strieborné stuhy riek a krištáľovo čisté karpatské plesá, a jeho blčiace oči dovideli až do fialkastých diaľok dolnouhorskej nížiny, keď jeho pohľad utkvel na obore na brehoch Dunaja, na požehnanom úrodnom kraji okolo Tisy a na ďalekej Hortobáďskej puste, kde sa rodí fatamorgána, zrazu vo vytržení zvolal: “Prestaňte, stíšte sa, vy buntošiace prasily! Už sa skoro dotýkam oblohy! Je celkom blízko. Ale utešená krajina, čo mi leží pod nohami, ma nepustí. Nebo je iste krásne, no tieto nivy, čo ma pozdravujú zdola, sú nádhernejšie ako nebeská ríša! Ja už nechcem ísť vyššie! Ostanem tu!”[4]

 

Zdroj:

[1,3]Vlastný životopis Alfréda Grosza. Zbierkový fond Múzea v Kežmarku.

[2] Bohuš, Ivan, Tatranské štíty a ľudia, I&B Tatry, 2010, ISBN 978-80-969017-9-1

[4] Grosz, Alfréd, Povesti spod Tatier, Marenčin PT, 2013, ISBN 978-80-8114-157-7

0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *