Ako som už spomínal v predošlom príspevku, koncom apríla sa v Tatrách vytvorili ideálne podmienky. Prvou zaujímavou túrou, ktorú sa nám podarilo vyliezť bola kombinácia Kačací Mních + Kačací štít.

Zo Sliezskom domu cez Poľský hrebeň do Kačacej doliny. Sawickeho depresiou na Kačací mních a traverz pod severnú stenu Kačacieho štítu. Bachledovou cestou na vrchol a hrebeňom do Sedla pod Drúkom. Zostup do Batizovskej doliny a do Tatranskej Polianky.

Dokopy 11 hodín, 16 km a 1700 výškových metrov.

Ideálne firnové podmienky počas jarných mesiacov sú v Tatrách naozaj výnimočné. Kráčate po zmrznutom firne, pod nohami to „chrúpe“ a postupujete neskutočne efektívne a rýchlo. Neobchádzate žiadne skaly, len priama línia po tvrdom podklade.

Po dvoch hodinách sme pod Sawickeho depresiou Kačacieho Mnícha. Rýchlejšie by to bolo len na lyžiach. Sawického depresia je v podstate snehovo-ľadová línia, ktorá končí v malou sedielku, pár metrov od vrcholu. Prvovýstup uskutočnil Sawicky a Zajac v júli 1930. Je to strmý žľab s ľadovými prahmi. Na to, že bol záver apríla, tak ľad bol poriadne tvrdý. Celý čas sme liezli v tieni a podmienky boli výborné. Po chvíli sme sa už vyhrievali v slnečnom sedielku.

Prvá cesta za nami, ale čaká nás ešte druhá časť seriálu Kačací Mních + Kačací štít.

Najskôr sme museli pretraverzovať pod severovýchodnú stenu Kačacieho štítu. Traverz je relatívne strmý, ale v takýchto firnových podmienkach to bola úplná paráda. Aj napriek slnečným lúčom,  sneh bol relatívne tvrdý.

Pilierom SV steny vystúpil ako prvý horský vodca K. Bachleda spolu s J. Chmielowski v októbri 1904. Prvý zimný výstup uskutočnil v marci 1930 Korosadowicz so Zarembom.

Podmienky na tomto pilieri boli viac ako ideálne. Sneh držal v každom mieste a taktiež čakany a mačky. Bolo to ako lezenie po snehovom rebríku a sem tam skalné miesta, ktoré bolo treba preliezť. Druhá časť našeho seriálu Kačací mních + Kačací štít sa rýchlo chýlila ku koncu.

Vyliezli sme dve cesty, ale čakal nás ešte dlhý zostup. Najskôr hrebeň do Sedla pod Drúkom.

Hrebeň bol už suchý a pri tomto aprílovom Slnku to bolo skoro ako na Dreveníku na skalách. Zo sedla strmým snehovým žľabom a konečne sme boli v bezpečí Batizovskej doliny. Bola to nádherný seriál a po takmer 1 a pol mesačnej korona-prestávke to bolo za odmenu.

Nič na tom nezmenil ani fakt, že do Tatranskej Polianky nás čakala ešte poriadne dlhá cesta. Našťastie sa nám podarilo stopnúť na Velickom moste zvoz.