Všetko čo sa týka Vysokých Tatier, od histórie až po súčastnosť.

Keď niekto spomenie meno Karol Jordán, väčšina z Vás si predstaví Jordánovú cestu na Lomnický štít.  Vysoké Tatry museli pre tohto svetoznámeho maďarského matematika znamenať veľa, keďže v roku 1899 vystúpil so svojou manželkou ako prvý na vrchol Zlobivej.

 

Karol Jordán

Karol Jordán sa narodil 16. decembra 1871 v Pešti. Tento maďarský matematik a chemický inžinier sa preslávil predovšetkým svojimi príspevkami k Teórii pravdepodobnosti a  Konečnej diferencii.

Jordán KarolBol synom zámožného majiteľa továrne na výrobu kože. Do roku 1889 študoval v Budapešti a neskôr na École Préparatoire Monge v Paríži. V roku 1893 získal titul diplomovaného chemického inžiniera na ETH v Zurichu. Študoval aj na Univerzite Victoria v Manchesteri a od roku 1894 pôsobil na univerzite v Ženeve.

Od roku 1899 začal opäť pôsobiť v Budapešti a zrejme aj v tomto období prepukol jeho záujem o Vysoké Tatry.Najskôr študoval na Univerzite Péter-Pázmány matematiku, astronómiu a geofyziku. Od roku 1906 do 1913 pôsobil ako riaditeľ Seizmologického inštitútu v Budapešti.

V roku 1895 sa oženil v Ženeve s Marie Blumaer, ktorá však zomrela počas pôrodu tretieho dieťaťa. V roku 1900 sa opäť oženil s francúzskou alpinistkou Marthe Lavellée.

 

Karol Jordán a Vysoké Tatry

Karol JordánUznanie Karolovi Jordánovi patrí za jeho zimné prvovýstupy vo Vysokých Tatrách po roku 1900.

Prvý známy výstup uskutočnil 29. júla 1899. Na vrchol vystúpil so svojou druhou ženou, francúzskou alpinistikou Marthe Lavalleé. Členovia Karpatského uhorského spolku nazvali vrchol na počesť Marty Lavalleé – Zlobivú (Martacsúcs, Martaspitze).

Na Lomnický štít vystúpil ako prvý Karol Jordán v sprievode Jána Franza st. 6. júla 1900 zo Sedielka pod Lomnickým. Jordánovu cestu zabezpečil Uhorský karpatský spolok reťazmi.

Prvý zimný výstup na Vysokú uskutočnil Karol Jordán 11. apríla 1903 s Herry Berceli a horskými vodcami Jánom Franzom st. a Pavlom Spitzkopfom.

Prvý zimný výstup na Prostredný hrot uskutočnil Jordán 1. apríla 1904 s Jozefom Szelke,  J. Lacknerom a horskými vodcami Jánom Breuerom a Pavlom Spitzkopfom.

15. januára 1905 sa Januszovi Chmielowskému a  Karolovi Jordánovi v sprievode vodcov – Klimek Bachleda, Ján Franz. st. a Pavol Spitzkopf, prvý zimný výstup na Gerlachovský štít cez Krčmárov žľab.

 

Rok, v ktorom zomreli obidvaja Jordánovci, bol pamätným rokom 60. výročia ich prvej spoločnej túry vo Vysokých Tatrách, prvým výstupom na Zlobivú.

 

Zdroj:

Bohuš, I., Tatranské štíty a ľudia, vydavateľstvo I&B Tatranská Lomnica, 2010, ISBN 978-80-969017-9-1

Wikipedia

 

 

 

Robert Townson

 

 

 

Robert Townson hral dôležitú úlohu pri objavovaní Vysokých Tatier, ktoré navštívil v roku 1793. V sprievode dvoch vodcov uskutočnil prvý historicky doložený výstup na Lomnický štít dňa 17. augusta 1793. Svoje cestovanie opísal v knihe Travels in Hungary, ktorú vydalo vydavateľstvo G.G. and J. Robinson v roku 1797 v Londýne.

 

 

Robert Townson

Robert Townson sa narodil pravdepodobne v Yorkshire v roku 1762 a zomrel v roku 1827 v Austrálii. Tento Škót študoval na univerzite v Edinburgdu, kde vyštudoval prírodopis a neskôr medicínu v Gottingene, kde v roku 1795 získal doktorát.

 

Travels in Hungary by Robert Townson

Townson opisuje v tejto knihe svoj záujem a skúsenosti z cestovania z Talianska, kde strávil zimu v roku 1792, do Budapešte (máj 1793), Matry a Debrecínu. Pokračoval cez rumunské mesto Oradea, Tokajskú oblasť  do Košíc a Slovenského krasu. Rieka Hornád ho viedla do Levoče a do Vysokých Tatier. Nepriaznivé počasie ho prinútilo ostať v Kežmarku. Vo svojej knihe píše:

„Pred mojím príchodom do Kežmarku bolo posledné dva až tri dni veľmi daždivé a búrkové počasie. V susedstve zabil blesk niekoľko ľudí. Keď som dorazil do Kežmarku, mal som malú nádej, že počasie bude aspoň trochu vhodné na moje aplské exkurzie.”

Robert Townson a Jahňací štít

Po skúmaniach vegetácie v doline Bielej vody sa večer stretol s Hansom Grossom „najlepší vodca a lovec kamzíkov v krajine” a na nasledujúce ráno naplánovali výstup na „jeden z najťažších vrcholov, the White Lake (Weijse See) Peak (Jahňací štít).

Robert Townson Tatry

„Liezol som hore s barometrom, mysliac si, že niektoré miesta sú prístupné iba kamzíkom. Poľovníci dobre poznajú ich prte a kladú im tam klepce. Jednu z nich sme našli, vyzerala ako veľká kovová pasca na líšky…Najprv sme dorazili k Červenému plesu, vyššie k Modrému plesu, ktoré bolo čiastočne zamrznuté a pokryté snehom. Prešli sme cez neho a potom vyliezli na vysoký a veľmi úzky skalný hrebeň, ktorý oddeľuje Červené pleso od Kolového plesa. Potom sme dosiahli vrchol. Deň bol nádherný. Mal som výborný výhľad na okolité štíty. Tie sú vyššie ako vrcholy na východe a západe, ktoré tvoria Karpatský oblúk.”

 

Robert Towson a Lomnický štít

V nasledujúcom článku sa dočítate ako Robert Towson vystúpil v sprievode dvoch vodcov v roku 1793 na Lomnický štít.

 

 

 

Zdroj:

Robert, Townson: Travels in Hungary: With a Short Account of Vienna in the Year 1793, Robert Towson, G.G. and J Robinson, London 1797

Robert Townson Wikipedia

Bohuš, Ivan: Tatranské štíty a ľudia, Vydavateľstvo I&B Tatranská Lomnica, 2010, ISBN978-969017-9-1

 

 

 

grosz

Alfréd Grosz

 

 

“Domovina moja, Spiš prekrásy kraj,

byť Tvojim dieťaťom Bože stále daj.”

(Úryvok z básne Alfréda Grosza – Kde rad štítov Tatier…)

 

 

 

 

 

 

Alfréd Grosz

Alfréd Grosz sa narodil v Kežmarku 26. 8. 1885. Matka – Ella Groszová sa narodila v Kežmarku v roku 1850 a zomrela v roku 1933. Jeho otec – Ernst Grosz (1833 – 1900) bol profesorom, neskôr riaditeľom kežmarského evanjelického gymnázia.

Alfréd Grosz v roku 1903 absolvoval gymnázium v Kežmarku a v roku 1911 ukončil štúdium telesnej výchovy v Budapešti. Jeho blízky vzťah ku Vysokým Tatrám ho prilákal do Kežmarku v roku 1919. Dva roky pracoval ako účtovník v továrni na umelecké výšivky a od 15. 2. 1922 začal vyučovať telesnú výchovu na nemeckom gymnáziu v Kežmarku, kde zotrval až do júna 1944. [1]

 

Groszove prvovýstupy

grosz-strbske-solisko

 

 

Tatranským horolezcom je meno Alfréd Grosz určite známe, veď do horolezeckej kroniky vo Vysokých Tatrách sa zapísal 119 prvovýstupmi. Napríklad pravé rebro na Štrbské Solisko, ktoré vyliezol spolu s I. Györffy a A. Wiegand, zimný prvovýstup na Žabieho koňa 26. marca 1913 s Teobaldom Kregczym, ale aj prvovýstup v severovýchodnej stene Slavkovského štítu.

Severovýchodnými zrázmi vystúpili prví, kežmarský profesor Alfréd Grosz a jeho 17-ročný žiak (neskorší lekár) Juraj Lingsch 14. augusta 1924. Pravý pilier steny nazývame aj dnes Grószovým pilierom. [2]

 

 Grosz a Vysoké Tatry

Alfréd Grosz bol známy svojou láskou k Vysokým Tatrám, ktorú prenášal aj na svojich študentov. Vo svojom životopise uvádza: “…môj nebohý otec urobil zo mňa oduševneného priateľa prírody a dobrého človeka. Ako malého chlapca ma bral počas letných prázdnin každé jasné ráno o pol šiestej na dlhšiu prechádzku na Michalský vrch…Každé nedeľné odpoludnie…vytiahli sme do lesa na Goldsberg a pokochali sa na nádhere kvetov, vôni lesa a speve vtáctva. Toto čisté vnímanie prírodných krás urobilo na mňa veľmi podmanivý dojem. Získal som tým presvedčenie, že neporušená príroda je nevyčerpateľným prameňom čistých, zdravých pôžitkov” [3]

 

 Povesť o Tatrách od Alfréda Grosza

Alfréd Grosz svoju lásku k Vysokým Tatrách pretavil aj do publikačnej činnosti. Zbieral aj tatranské povesti a tu jedna z nich.

Tam, kde sa dnes do výšin vypína mohutné horstvo, rozprestierala sa voľakedy šíra rovná pláň, kam až oko dovidelo. Raz sa však rovine táto jednotvárna, jednoduchá poloha zunovala. Chcela sa vzopnúť do výšin až ku hviezdam, aby si Stvoriteľ mohol odpočinúť na jej bralách. Poslušný Duch zeme vyhovel želaniu svojej matky Zeme a rozkázal poddaným prasilám, aby tuhý povrch rozkmásali. Vyšahli hory plameňov, zadunela, zatriasla sa Zem, sršali blesky, zavýjal orkán a z útrob Zeme povstával velebný zázračný svet obrovského žulového pohoria. A z najvyššieho štítu Tatier sa už strojil vyraziť Bojový duch zemegule, odhodlaný útokom dobyť belasé nebesá.

Ale keď pozrel zhora na tú vábnu krajinu, na zakvitnuté lúky, na zelené more voňavých ihličnatých lesov, na jagavé strieborné stuhy riek a krištáľovo čisté karpatské plesá, a jeho blčiace oči dovideli až do fialkastých diaľok dolnouhorskej nížiny, keď jeho pohľad utkvel na obore na brehoch Dunaja, na požehnanom úrodnom kraji okolo Tisy a na ďalekej Hortobáďskej puste, kde sa rodí fatamorgána, zrazu vo vytržení zvolal: “Prestaňte, stíšte sa, vy buntošiace prasily! Už sa skoro dotýkam oblohy! Je celkom blízko. Ale utešená krajina, čo mi leží pod nohami, ma nepustí. Nebo je iste krásne, no tieto nivy, čo ma pozdravujú zdola, sú nádhernejšie ako nebeská ríša! Ja už nechcem ísť vyššie! Ostanem tu!”[4]

 

Zdroj:

[1,3]Vlastný životopis Alfréda Grosza. Zbierkový fond Múzea v Kežmarku.

[2] Bohuš, Ivan, Tatranské štíty a ľudia, I&B Tatry, 2010, ISBN 978-80-969017-9-1

[4] Grosz, Alfréd, Povesti spod Tatier, Marenčin PT, 2013, ISBN 978-80-8114-157-7

Ján Still a jeho život

Jan Still

Ján Still, horský vodca z Novej Lesnej

 

Ján Still pochádzal zo spišskonemeckej roľníckej rodiny. Narodil sa 26. januára 1805 v Starej  Lesnej, kde navštevoval ľudovú školu a popritom už v detskom veku pomáhal rodičom pri roľníckych prácach. Musel to byť šikovný, bystrý a usilovný chlapec, pretože učiteľské vzdelenia sa mu podarilo získať samoštúdiom. V čase jeho mladosti existovalo totiž len málo vzdelávacích ústavov pre učiteľov. Jediný na Spišsi a vlastne i na Slovensku a v Uhorsku fungoval od roku 1819 v Spišskej Kapitule. Prví kvalifikovaní učitelia skončili štúdium v tomto učiteľstkom ústave až v roku 1821.

18. novembra 1826 sa Ján Still oženil s Máriou Fellhofovou. Narodili sa im štyri deti, ktoré dostávali príkladnú katolícku výchovu. Na svoje prvé učiteľské miesto v kežmarskej škole nastúpil v roku 1828. Od roku 1832 sa už jeho celoživotná učiteľská dráha viaže k pôsobisku na katolískej škole v Novej lesnej. Živila ho slabo platená práca v školstve a privyrábal si aj ako horský vodca. Zomrel v Novej Lesnej 23. janára 1890 vo veku osemdesiatpäť rokov.

 

 

Ján Still ako horský vodca

K vedľajším zdrojov Stillových príjmov patrilo predovšetkým horské vodcovstvo. Ján Still ako registrovaný tatranský horský vodca podliehal regulám Vodcovského poriadku Uhorského karpatského spolku. Vlastnil vodcovskú knižku, do ktorej mohli sprevádzaní turisti zapisovať poznámky. Slúžila ako vysvedčenie, či presnejšie osvedčenie o vodcovských schopnostiach. Horský vodca ju musel nosiť so sebou a turistom na požiadanie predložiť.

Na základe výskumov Dionýza Dezsoa sa zachovali informácie o viacerých Stillových výstupoch. Na Gerlach sprevádzal v auguste 1872 napríklad pruského vysokoškoláka Franza Holsta, 7. augusta 1874 teológa Teodora Steinberga a jeho žiaka Huga Elsnera, 31. augusta 1874 himalájskeho horolezca Mórica Déchyho z Budepešti.

Still mal už dokonca 71 rokov, keď 11. augusta 1876 vykonal s banskoštiavnickým lekárom Térym a jeho priateľom Pavlom Schwartzom z Viedne na svoj čas odvážny a chýrny prvovýstup na Prostredný hrot. Zo Sedla pred Prostredným zliezali  popod Chmúrnu vežu do Malej Studenej doliny cez dlhý, široký a plytký žľab, ktorý dnes nesie názov Stillov žľab.

O Stillovej mimoriadnej vodcovskej aktivite svedčí i skutočnosť, že krátko pred svojou smrťou sprevádzal na Lomnický štít turistu Gustáva Bartscha. A to bol v poradí už deväťdesiaty deviaty výstup tohto horského vodcu na Lomnický štít.

Ján Still a Gerlachovský štít

V roku 1875 mohol na Gerlach sprevádzať len on a Samuel Horvay, ktorého vyškolil na vodenie práve Ján Still. Turisti si Stilla radi vyberali ako horského vodcu. Vedeli, že sa naňho môžu spoľahnúť. Výstupy na Lomnický štít a na Gerlach totiž neprebiehali vždy hladko. Výlet sa zväčša začal za pekného počasia, ale, ako to už v horách býva, sotva vyšla spoločnosť vyššie, obloha sa zatiahla a búrkové mraky neveštili nič dobré. Blesky a hromy začali pretínať oblohu, turistov bičoval dážď. I v takejto nepohode si Still dokázal zachovať chladnú hlavu a zavtipkovať, hoci jeho klienti mali často strach: “Pán sprievodca, udrela naša posledná hodina.” Still odpovedal:

Naša posledná hodina je ešte ďaleko. Toto je len malá skúška, aby si panstvo lepšie zapamätalo túto partiu. Ja som tu už toho preskákal veľa a beh nehody. Tá troška búrky človeka len zocelí.

Použitá literatúra:

Kontríková, Iveta, K dvestému jubileu narodenia Jána Stilla, Nová Lesná 2005, ISBN 80-969307-2-9

 

Roku 1937 prišiel do Vysokých Tatier, ako klimatológ Štátnych kúpeľov na Štrbskom plese, RNDr. Antonín Bečvář, ktorí sa popri klimatológii a venoval aj astronómii. Na terase liečebného domu Kriváň si zriadil aj vlastnú hvezdárničku. Roku 1940 upozornil bratislavské ministerstvo školstva, že v Európe – popri Albánsku – iba Slovenska nemá štátne astronomické pracovisko.

 

Prvé observatórium na Slovensku

Ministerstvo zaujalo kladné stanovisko a našlo prostriedky na výstavbu hvezdárne. Observatórium vyrastalo pri Skalnatom plese pod priamym dohľadom Antonína Bečvářa.

 

Prvé astronomické pozorovanie Slnka bolo vykonané 19. septembra 1943. Bečvář bol do roku 1950 aj prvým riaditeľom Štátneho observatória Skalnaté pleso. Roku 1953 pracovisko prezvala Slovenská akadémia vied. V rokoch 1946 – 1959 pracovníci hvezdárne objavili 18 nových komét. Pracovisko sa stalo už v prvých rokoch činnosti známym vo svete aj vďaka Bečvářovmu hviezdnemu Atlasu Coeli Skalnaté pleso.

 

V súčastnosti sa v budove hvezdárne nachádzajú dva ďalekohľady určené na pozorovanie hviezd a určovanie polohy komét a asteroidov:

  • 61 cm astrometrický a fotometrický reflektor vybavený CCD kamerou, celooblohová komora Európskej bolidovej siete,
  • 60 cm photometrický reflektor.

Asteroidy a kométy

Jedným ďalekohľadom je 61 cm astrometrický a fotometrický reflektor, vybavený CCD kamerou, celooblohová komora Európskej bolidovej siete. Tento 61 cm ďalekohľad na Skalnatom plese je používaný pre CCD fotometriu a astrometriu asteroidov a komét. Výsledky fotometrie asteroidov sa používajú na hľadanie dvojitých aseroidov a modelovanie ich tvarov.

 

Jasnosť hviezd

Druhý ďalekohľad – 60 cm photometrický reflektor je využívaný na výskum interagujúcich dvojhviezd a viacnásobných sústav, symbiotických hviezd a nov je zameraný na fyzikálne procesy počas štádií aktivity, štúdium ich vzniku, štrukúry a vývoja vrátane fyzikálnych podmienok v okolohviezdnom prostredí.

 

Nový ďalekohľad v observatóriu

Pri príležitosti 70. výročia prvého pozorovania z observatória na Skalnatom plese, uviedli dňa 30. októbra 2014 do prevádzky nový teleskop na monitorovanie blízkozemských asteroidov s priemerom 1,3 metra.

Nesmierne sa teším tomuto ďalekohľadu, pretože je to v mojom živote najväčšia udalosť astronóma, aká môže byť a v živote ústavu tak isto. Ide o jeden z najlepších teleskopov v európskej sieti. Nový ďalekohľad nahradí vďaka štrukturálnym fondom Európskej únie pôvodný, ktorý mal len 60 centimetrov,“ informoval riaditeľ AsÚ SAV Aleš Kučera.

 

Deň otvorených dverí SAV

Astronomický ústav SAV uskutoční v dňoch 11. – 14. novembra 2014 Deň otvorených dverí na svojom pracovisko v Starej Lesnej. Viac informácií o Dni otvorených dverí AÚ SAV.

 

 

Zdroj:

Bohuš, Ivan st. a ml., Premeny tatranských osád, Vydavateľstvo I&B, 2008, ISBN 97-80-969017-6-0

internetová stránka Astronomického ústavu SAV

fotografia Observatórium Skalnaté pleso – Lucas

O Tatrách sa píše v mnohých povestiach. O tom ako vznikli, o tatranských pokladoch, obroch, drakoch, ale jedna povesť od Antona Mareca hovorí o tom Ako dostali Tatry svoje meno.

 

Ako dostali Tatry svoje meno

 

….na miestach, kde sa dnes vypínajú naše veľhory, sa vraj kedy dávno rozprestierala širošíra rovina. Až do Poľska bolo vidieť. A práve odtiaľ napádali našu vlasť Tatári. Chlapi jazdiaci na čiernych koňoch, divokí, s fúziskami a iskrivými očami, odetí do zvieracích koží. Kadiaľ sa prehnali, sedem rokov tráva nerástla. Kto sa im postavil na odpor, toho dorúbali, kto sa zachoval, toho odvliekli do zajatia. Obydlia spálili, statok pozabíjali a mäso zjedli ešte surové.

Tam na tej rovine medzi našou krajinou a Poľskom sa zrazilo naše vojsko s tatárskym. Naši sa bili udatne, lebo vlasť, to pre nich nebol len kus zeme, kde sa náhodou narodili. Boli to predovšetkým ich ženy a deti, boli to aj dediny, polia a lúky, ktoré ich praotcovia za cenu krvavých mozoľov vytrhli z divočiny, drevo tých lesov ich sprevádzalo od kolísky až po hrob, pri potokoch odpočívali za letných horúčav…

Ale darmo! Celý život prežili v statočnej práci – orali, kosili, stínali stromy a stavali chalupy -, nevedeli sa tak šabľami oháňať ako tí diablovi synovia. Aj menej ich bolo. Keď sa skončila prvá bitka, pochopili, že druhá by bola poslednou.

Preto zišli najskúsenejší muži, aby sa poradili, čo robiť. No nič nevyhútali, a tak im ostalo len jedno – statočne za svoju vlasť zomrieť.

Už sa rozchádzali, keď si jeden spomenul na starca, ktorý od nepamäti žil sám uprostred lesov. Jedni vraveli, že je to mních, čo sa kajá za svoje hriechy, iní ho mali za černokňažníka spriahnutého s peklom. Ale ozajstnú pravdu nepoznal nikto.

– Čo keby sme zašli za ním a poradili sa?

V biede každá rada dobrá.

Vydali sa teda za starcom.

– Viem, aká skaza sa na vás valí, – pokýval hlavou starec. – ale aj si myslím, že je to všetko len preto, aby ste osvedčili, ako vám záleží na našej krajine. Aby ste dokázali, že je vám viac hodna než vaše životy.

– Very, mnohých už skántrili tí diablovi synovia! – povzdychli si muži.

– Nič sa vy nebojte! – pokračoval starec. – Nemôžete prehrať! Veď bojujete za správnu vec!

Starec zmĺkol a viac neprehovoril.

Neveľmi múdreli muži z tých slov. Vrátili sa do tábora a rozhodli, že na úsvite zaútočia na nepriateľa. Keď už sa má pravda vyjaviť, nech sa tak stane čím skôr!

Tej noci nebolo v tábore muža, čo by oka zažmúril. Každý vedel, aká bude nadchádzajúca bitka, že ani jeden z nich sa domov nevráti. Ale zvyky kázali radšej so cťou zahynúť, ako žiť bez nej. Sedeli teda v tábore, spomínali na svoje rodiny, domy, polia a v duchu sa s nimi lúčili…

A tu presne o polnoci strhla sa priamo nad tatárskym táborom divoká búrka! Oblohu bez prestania križovali blesky, zo všetkých strán duneli hromy a spod zeme vychádzalo akési tajomné hučanie. Až keď preťala oblohu kométa, búrka ustúpila. Ako prišla, tak odišla. Nikto nevedel odkiaľ a kam.

Keď sa mesiac stratil z oblohy a hviezdy začali blednúť, muži sa zdvihli od ohňov, pobrali sekery, kosy, cepy a vidly a potichučky sa prikradli k tatárskemu táboru. Každý na svojom mieste čakal na znamenie veliteľa. Keď prišlo, muži vyrazili do boja. Mysleli, že ak nepriateľa prepadnú v spánku, budú mať väčšiu nádej na víťazstvo. Aj sa im spočiatku tak zdalo, lebo sa im nikto nestaval na odpor.

Až keď sa načisto rozvidnelo, zbadali, že sa celý tábor premenil na ozrutánske skaliská! Tam stál kamenný stan, tam Tatár na koni, inde voz alebo celý húf divochov…

Namiesto nepriateľom sa pred nimi vypínali mohutné skalné hory.

Odvtedy sa Tatry hrdo týčia na našej severnej hranici.

Spočiatku ich nazývali podľa nepriateľa, z ktorého vznikli – Tatári.

Až neskoršie sa ich meno skrátilo do dnešnej podoby.

 

Zdroj:

Marec, Anton. Tatranské povesti. Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 2002. ISBN 80-7090-663-4

 

Michal Gerčák

horský vodca IVBV-UIAGM-IFGMA

Podľa horolezeckej literatúry “jedinečne stavaná veža v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier, medzi Vyšným Žabím sedlom a Žabím sedlom”. Ako Ostrý štít a Mních, aj Žabí kôň bol dlho obostretý povesťou najťažšie dostupného tatranského štítu.

Začiatok éry športového horolezectva v Tatrách

Prišiel však 12. september 1905 a Žabí kôň padol. Zdolali ho mladí horolezci Šimon Häberlein a Katarína Bröskeová. Zdolali ho veľmi ťažkým, štvorkovým lezením v jeho južnej stene. “Prekrásny, značne exponovaný výstup” – hovoria autori tlačených sprievodcov po Vysokých Tatrách. Zvlášť treba zdôrazniť, že výstup na Žabieho koňa vykonali mladí prvolezci (a z nich jedna žena) bez horského vodcu.

Keď vravíme o začiatkoch horolezectva športového typu vo Vysokých Tatrách, výstup na Žabieho koňa hodnotíme bez zdĺhavých úvah ako prvé konkrétne podujatie novej éry.

Začiatky športového horolezectva v Tatrách

Už koncom 19. storočia došlo v Karpatskom spolku k ideovému rozkolu medzi konzervatívnymi zástancami turistiky klasického smeru a priebojnou gardou mladých horolezcov športového typu. Navonok sa ideové deferencie prejavili najprv v niekoľkonásobných vnútorných reorganizáciách a napokon v založení ďalších, nových turistických spolkov, z ktorých najviac športovo orientovanú skupinu budapeštianskych horolezcov – vysokoškolákov reprezentovala organizácia BETE – Budapesti Egyetemi Turista Egyesület (Budapeštiansky univerzitný turistický spolok). Jeho členovia, najmä Eugen Serényi, Karol Ľudovít Horn, Júlias a Roman Komarnickovci a počas dvoch rokov Eugen Wachter, zožali vo Vysokých Tatrách veľké športové úspechy.

Umiernení milovníci Tatier zazlievali horolezcom nového razenia, že ich hazardérstvo prekonáva “hranice triezvej zmužilosti”. Jednou z hlavných zásad nových bojovníkov o tatranské štíty bolo “bezohľadné spenia za dosiahnutím cieľa, čo možno po najťažších cestách, bez ohľadu na nebezpečenstvá a prekážky a v každom prípade bez horského vodcu.”

“Wachterovou zásadou bolo: kde sa nedostanem bez horského vodcu, nepôjdem ani s horským vodcom. A túto jeho zásadu dodržíme aj my, ktorí sme mu boli kamarátmi” – napísal Serényi vo Wachterovom posmrtnom hodnotení.

Žabí kôň – miesto prvej horolezeckej tragédie

Bolo to v určitom zmysle osudovo symbolické, že Žabí kôň, ktorý sa zapísal do dejín tatranského športového horolezectva ako jeho prvý vyhliadnutý objekt, bol aj oným miestom, na ktorom sa odohrala prvá smrteľná tragédia vyslovene horolezeckého charakteru vo Vysokých Tatrách. Nešťastie zapríčinilo pretrhnutie smyčky pri zostupe a pád horolezca do hĺbky takmer dvesto metrov zo západného hrebeňa grotesknej skalnej veže. Stalo sa to 8. augusta 1907 a obeťou tragédie bol dvadsaťročný študent Eugen Wachter. Ten, ktorý napísal: “Bez vodcu premôcť hrdý vrchol, zdolajúc tisíce nebezpečenstiev a nástrah…”[1]

 

Žabí kôň s horským vodcom

Aj dnes možno považovať lezenie východným hrebeňom na vrchol Žabieho koňa za takú malú horolezeckú maturitu. Máte záujem o takúto maturitu?

Samotné lezenie vedie ostrým, exponovaným a veľkolepým hrebeňom zo Žabieho sedla. Výhľady na Czarny Staw, ale aj do Kotliny Žabích plies sú ohromujúce. Jeseň a babie leto sú ako stvorené pre výstup na Žabieho koňa. Takýto výstup sme zažili v roku 2013…

 

Zdroj:

[1] Bohuš Ivan, Na každom kroku kameň, Horskí vodcovia legendy klasickej epochy, Vydavateľstvo I&B, 2006, ISBN 80-969017-3-7

Dračí hrebeň a povesť o šarkanovi

Jedna z povestí vraví o zlom šarkanovi, ktorý žil v koline vysoko nad Zlomiskami, kde sa nechal obsluhovať najkrajšou dievčinou z podtatranských Mengusoviec. Každý sa ho stráchal, až zúfalá matka ukradnutej devy, presvedčená o tom, že v najväčšej núdzi rozpoznala správne zaklínadlo, vybrala sa do hôr, urobiť s ním koniec. A keď sa ani stojac zoči-voči fučiacej, oheň metajúcej a mohutným chvostom plieskajúcej ohave nestratila smelost, zahrozila päsťou a odvážne skríkla: “Zaklínam ťa kamennou kliatbou, aby si už nikdy nerobil zlo ľuďom”, drak sa zapotácal, naposledy vzoprel a potom zmeravel – naskutku skamenel od kamennej kliatby. Zubatý a poskúcaný hrebeň, ktorý z Vysokej vybieha k juhu a juhovýchodu, to sú pozostatky draka, a preto tu dnes hovoríme o Dračom hrebeni, Dračej hlave, Dračích sedlách, Dračie zuboch, i o Dračom štíte. Slzy šťastia, ktoré vyplakali odvážna mať a jej krásna dcéra, keď si bez bázne padli do náručia, postekali na dno niekdajšieho šarkanieho hniezda a vytvorili Dračie pleso. [1]

dva vrcholy štítu Vysoká

Vysoká a jej dva vrcholy

 

Dračí hrebeň podľa Arna Puškáša

podľa knižného sprievodcu Arna Puškáša je Dračí hrebeň vedľajšia vetva hrebeňa, ktorý vybieha z masívu Vysokej na juhovýchod. Začína v Dračom sedle, prechádza Veľkú Dračiu hlavu, Malú Dračiu hlavu a končí sa v Zlomiskovej bránke. Pred ním je samostatná Zlomisková veža. Celý hrebeň je v III. stupni horolezeckej obtiažnosti.

Dračí hrebeň na nedeľu

lezenie Dračím hrebeňom v III. stupni obtiažnosti

Poslednú nedeľu sme sa zo Zuzkou vybrali vyskúšať aké ostré sú pozostatky draka, ktorý unášal dievčence z Mengusoviec. Júlová predpoveď takmer vždy hovorí o obednajších búrkach a tak sme vyrazili zavčasu. Zavčasu u horského vodcu znamená, že budík zazvonil o 2:50 hod. Najprv stúpame ešte chladnou Zlomiskovou dolinou a pri strmom výstupe do Zlomiskovej bránky nás už zohrievajú prvé slnečné lúče. Prvá časť hrebeňa k Malej Dračej hlave je lezenie cez veľké balvany, pár gymnastických prvkov a pekná expozícia na strane Dračej dolinky. Traverz Malej Dračej hlavy a lezenie 15 m skalnou platňou je najťažšia časť hrebeňovky. Pokračujeme ostrým hrebeňom a prvýkrát zlaňujeme do štrbiny Dračej hlavy. Výstup na Veľkú Dračiu hlavu je už jednoduchší a opäť nasleduje zlaňovanie. Pred Dračím sedlo nás čaká už len krátky zlaňák a strmé skalné stupne.

 

Dračí hrebeň

je nádherná tatranská hrebeňová túra s lezením v III. stupni, zlaňovaním, expozíciou a výhľadmi, najmä na Vysokú. Draka sme nenašli, ale ostrý skalný hrebeň je určite jeho pozostatkom.

 

[1] Bohuš, Ivan. Vysoké Tatry – rozprávanie o názvoch a prvých výstupoch na tatranské vrcholy. Vydavateľstvo I&B Ivan Bohuš, 059 60  Tatranská Lomnica 124, Vydanie druhé, 2006, ISBN 80-969017-0-2