Začiatok éry športového horolezectva v Tatrách

Podľa horolezeckej literatúry „jedinečne stavaná veža v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier, medzi Vyšným Žabím sedlom a Žabím sedlom“. Ako Ostrý štít a Mních, aj Žabí kôň bol dlho obostretý povesťou najťažšie dostupného tatranského štítu.

Začiatok éry športového horolezectva v Tatrách

Prišiel však 12. september 1905 a Žabí kôň padol. Zdolali ho mladí horolezci Šimon Häberlein a Katarína Bröskeová. Zdolali ho veľmi ťažkým, štvorkovým lezením v jeho južnej stene. „Prekrásny, značne exponovaný výstup“ – hovoria autori tlačených sprievodcov po Vysokých Tatrách. Zvlášť treba zdôrazniť, že výstup na Žabieho koňa vykonali mladí prvolezci (a z nich jedna žena) bez horského vodcu.

Keď vravíme o začiatkoch horolezectva športového typu vo Vysokých Tatrách, výstup na Žabieho koňa hodnotíme bez zdĺhavých úvah ako prvé konkrétne podujatie novej éry.

Začiatky športového horolezectva v Tatrách

Už koncom 19. storočia došlo v Karpatskom spolku k ideovému rozkolu medzi konzervatívnymi zástancami turistiky klasického smeru a priebojnou gardou mladých horolezcov športového typu. Navonok sa ideové deferencie prejavili najprv v niekoľkonásobných vnútorných reorganizáciách a napokon v založení ďalších, nových turistických spolkov, z ktorých najviac športovo orientovanú skupinu budapeštianskych horolezcov – vysokoškolákov reprezentovala organizácia BETE – Budapesti Egyetemi Turista Egyesület (Budapeštiansky univerzitný turistický spolok). Jeho členovia, najmä Eugen Serényi, Karol Ľudovít Horn, Júlias a Roman Komarnickovci a počas dvoch rokov Eugen Wachter, zožali vo Vysokých Tatrách veľké športové úspechy.

Umiernení milovníci Tatier zazlievali horolezcom nového razenia, že ich hazardérstvo prekonáva „hranice triezvej zmužilosti“. Jednou z hlavných zásad nových bojovníkov o tatranské štíty bolo „bezohľadné spenia za dosiahnutím cieľa, čo možno po najťažších cestách, bez ohľadu na nebezpečenstvá a prekážky a v každom prípade bez horského vodcu.“

„Wachterovou zásadou bolo: kde sa nedostanem bez horského vodcu, nepôjdem ani s horským vodcom. A túto jeho zásadu dodržíme aj my, ktorí sme mu boli kamarátmi“ – napísal Serényi vo Wachterovom posmrtnom hodnotení.

Žabí kôň – miesto prvej horolezeckej tragédie

Bolo to v určitom zmysle osudovo symbolické, že Žabí kôň, ktorý sa zapísal do dejín tatranského športového horolezectva ako jeho prvý vyhliadnutý objekt, bol aj oným miestom, na ktorom sa odohrala prvá smrteľná tragédia vyslovene horolezeckého charakteru vo Vysokých Tatrách. Nešťastie zapríčinilo pretrhnutie smyčky pri zostupe a pád horolezca do hĺbky takmer dvesto metrov zo západného hrebeňa grotesknej skalnej veže. Stalo sa to 8. augusta 1907 a obeťou tragédie bol dvadsaťročný študent Eugen Wachter. Ten, ktorý napísal: „Bez vodcu premôcť hrdý vrchol, zdolajúc tisíce nebezpečenstiev a nástrah…“[1]

Žabí kôň s horským vodcom

Aj dnes možno považovať lezenie východným hrebeňom na vrchol Žabieho koňa za takú malú horolezeckú maturitu. Máte záujem o takúto maturitu?

Samotné lezenie vedie ostrým, exponovaným a veľkolepým hrebeňom zo Žabieho sedla. Výhľady na Czarny Staw, ale aj do Kotliny Žabích plies sú ohromujúce. Jeseň a babie leto sú ako stvorené pre výstup na Žabieho koňa. Takýto výstup sme zažili v roku 2013…

Zdroj:

[1] Bohuš Ivan, Na každom kroku kameň, Horskí vodcovia legendy klasickej epochy, Vydavateľstvo I&B, 2006, ISBN 80-969017-3-7